Skrotenie ožrana

13.11.2009 | Eva Schererová

8. marca roku Súdruha 1980 podvečer k nám zaklopala mamina kolegyňa s lesklými očami a tajomstvom v ruke. O tri hodiny neskôr, keď už v tajomstve topila špaky a mama ma veľavýznamne posielala spať, ma chytila za ruku a vyslovila vetu, ktorá sa vpísala do mojej duše ako do vosku:

„Sú len dva druhy chlapov na svete. Ožrani a kurevníci.“

Tí prví mi boli jasní. Stávalo sa bežne, že sused železničiar prespával vo výťahu, skrútený po obvode kabínky, čiapka slávnostne v strede, pod ňu som nepozerala. Tí druhí mi nedali pokoja. Kurevníka som si predstavovala ako čiernoodenca, ktorý s prvým šerom chodí okolo kurínov a trápi sliepky. Hm, ľudia narodení v znamení Rýb sú inštinkt sám.

Na toto všetko som si spomenula, keď som sa po absolvovaní pedikúry, manikúry a uloženia sa do čerstvo prezlečených perín o tri hodiny zobudila na to, že vedľa mňa spí puma. Smrdela, zuby vycerené a revala. Zobudila som sa úplne a áno, zas prišiel pán domu naliaty až po rysku. Chvíľu som uvažovala, čím vytiahnem rúž spoza práčky, aby som z ožrana spravila radšej kurevníka, potom som to vzdala a šla do kuchyne.

Vytiahla som z chladničky všetky alkoholy. A kečup. Niet väčšieho blázna ako fľaša prázdna – tri fľaše bude dosť na to, ako sa cítim. Potom som vytiahla tranžirák. To je taký ten nôž na slony. Ring voľný.

Do väčšej misy som naliala dva deci borovičky, pol litra červeného vína a pol litra kečupu. Cvrk worchestrovej a cvrk sójovej omáčky. Tri lyžice horčice s orechmi (pre tých, ktorí nikdy neboli v Rusku, je to kremžská horčica), lyžicu soli, pretlačila 7 strúčikov cesnaku. Jeden a pol kila pliecka som nakrájala na väčšie kusy, také medailónky, ktoré som nožom naplocho sťaby naklepala, okorenila a ponorila do marinády. Zakryla, dala do chladničky a vypila posledné deci borovičky, aby som si aspoň zdriemla na gauči.

Druhý deň, o pol dvanástej pred obedom, sa pred chladničkou trasie postavička, rozbitá ako naša ekonomika, a hľadá nejaký klin. Tu prišla moja chvíľa, vezmem misu s marinovaným mäsom, strčím mu ju pod nos a medovým hlasom oznámim: „TUTO je alkohol, TUTO.“

Značne zelený prosí: „Aspoň desiatočku pivo.“

Taký fiťkes, kyslé uhorky a viac ani čuch. Mala som sa volať Peter.

Zdýmal do ďalšieho dňa, zlom nastal pri obede. Mäso som totiž poukladala do pekáča, striedavo poprekladala kolieskami cibule (2 – 3 stačia), povrch pozakrývala slaninou, úplný vrch alobalom a piekla asi hodinu, možno menej, pliecko nie je časovo náročné. Popri tom som vyrobila pečené zemiaky a oprášila z pivnice brusnicový kompót s hruškami.

Naložila som. Jedol, ako keby to bolo jeho posledné jedlo.

Dojedol, poďakoval a umyl riad. Myslím, že sa dodnes vyrovnáva s tým, že doma si už klin klinom nevybije.