Medzinárodné inštitúcie nám odporúčajú

24.11.2009 | Juraj Draxler

Vo verejných diskusiách sa tento argument často používa ako niečo konečné. Svetová banka nám odporúča, OECD nám odporúča, Európska komisia... nám odporúča.

Diskutovať s odborníkmi z iných krajín je v princípe užitočná vec. Porovnáva sa prax, získavajú nové poznatky.

Ale teším sa na deň, keď sa takáto fráza na Slovensku prestane používať. Svedčí o nevyspelosti krajiny.

Často sa stretávam s ľuďmi, ktorí si privyrábajú ako vysoko postavení experti medzinárodných inštitúcií. Vyrábajú hodnotenia. A odporúčania. Mnohí z týchto ľudí sú mimoriadne bystrí a vzdelaní. A tiež im záleží, aby poskytli naozaj užitočnú radu. Ale od mnohých by som si nedal poradiť ani to, ako si spraviť osobný rozpočet na budúci týždeň.

Niektorí jednoducho nemajú tú osobnú integritu, aby sa s problematikou naozaj oboznámili. Okrem toho existuje veľa vecí, ktoré nájomných akademikov ovplyvňuje. Experti podliehajú módnym trendom. Radi sa tiež prispôsobujú prevládajúcej politike inštitúcie, pre ktorú pracujú. A mnohí berú svoju činnosť ako čisté poskytnutie svojho mena a titulov správe, ktorá je súborom klišé a empiricky či teoreticky veľmi zle odvodených návrhov. Vycucaných z prsta, ľudovo povedané.

Príkladov pochybného prístupu medzinárodných inštitúcií je veľa. Dnes už málokto bude odborne obhajovať politiku Medzinárodného menového fondu z 90. rokov. MMF vtedy trval na otváraní hraníc kapitálovým tokom. Z princípu, bez ohľadu na kontext. Veľa ekonomických autorít potom tvrdo poukazovalo na to, že takáto politika viedla okrem iného k ázijskej kríze z roku 1997. Špekulatívny kapitál najprv nafukoval miestne bubliny, najmä na realitnom trhu, a neskôr panickým útekom krízu prudko prehĺbil.

Dnes je medzinárodný konsenzus opačný. Keď Brazília pred pár týždňami zaviedla daň na krátkodobé kapitálové pohyby, nezdvihol sa ani jeden významnejší hlas proti. Peniaze, ktoré americká vláda pumpuje do svojej ekonomiky, totiž končia sčasti v Brazílii, ktorá sa investorom zdá ako perspektívnejšia ekonomika. To však okrem iného prispieva k prudkému posilňovaniu miestnej meny a robí problém brazílskym exportérom. Navyše sa tak zbytočne zvyšuje miestna peňažná zásoba. Takže Brazília sa bráni.

Podobne, keď MMF pred pár mesiacmi zachraňoval ekonomiky pobaltských krajín, nechal miestnym vládam oveľa viac kontroly nad menovou politikou, ako to robieval predtým v prípade mimoeurópskych krajín. A zavedenie tzv. Tobinovej dane na špekulatívny kapitál je dnes široko diskutované aj na úrovni vyspelých ekonomík.

Podobným príkladom je štúdia Svetovej banky z roku 1994 – Averting the Old-Age Crisis. Dnes je značne odborne zdiskreditovaná, ale dlhé roky ju politici a „experti“ hojne citovali ako jasný argument za čo najširšie zavádzanie tzv. kapitalizačných pilierov. Chvíľu trvalo, kým naozajstní ekonómovia poukázali na rôzne logické diery a naivné výpočty výnosov.

To sú však len tie najokatejšie príklady. Povrchných štúdií sa na medzinárodnej úrovni robí veľa. Chcete radu ohľadne vzdelávacej politiky? Nie je problém, experti zistia, že v USA je vyšší počet formálne vysokoškolsky vzdelaných ľudí ako v západnej Európe a odporučia, aby západná Európa čo najviac ľudí nahnala do vysokých škôl. Teda, odporúčali, v minulom čase. Aspoň kríza spravila takýmto šialene primitívnym radám prietrž.

Atakďalej. Ak nám niekto poskytne radu, treba odporúčanie prediskutovať. Zvážiť. Nie automaticky akceptovať. Na bývalom prezidentovi Svetovej banky si novinári zgustli, keď pri jeho návšteve mešity zistili, že nosí deravé ponožky. Tie diery však bývajú aj na dôležitejších miestach ako v ponožkách.

Ohodnoťte príspevok

Zlé body:6

Dobré body:28

Ak chcete dávať viac bodov, registrujte sa