Prečo nakupujem tam, kde je draho a horšia obsluha

10.11.2009 | Juraj Draxler

Stal som sa bojovníkom proti kríze. Vykúpil som polovicu Auparku. Známych som tým prekvapil.

- Nákupy v Bratislave? Nemáš to v Británii lacnejšie?

Nuž mám. Ale mňa nakupovanie v Británii jednoducho nebaví.

Kedysi ma oslňovali tie nákupné paláce a výber tovaru. To som prišiel do Británie študovať na strednú školu. A získal som víkendový džob v predajni Boots, ktorá bola práve v jednom takomto veľkom centre. Drina a stres. Hodina zaúčania práce s pokladňou, hodina bezpečnostného školenia – čo robiť v prípade požiaru, čo robiť, ak zdvihneme telefón a niekto z IRA nám nadiktuje bombovú výstrahu. A potom – šup na pľac. Makanie od začiatku do konca, žiadne postávanie a vykecávanie s kolegami. Ale bavilo ma v sobotu sa dostaviť do roboty, do toho veľkého navoňaného paláca plného ľudí a tovaru.

Dnes už ma nebaví chodiť do tých britských centier. Život v tejto krajine sa zrýchľuje a často mám pocit, že 90 percent obyvateľstva nežije inak ako v práci a na nákupoch.

Tí zabezpečenejší žijú len nákupmi. Domáce paničky, ktoré sú schopné stráviť celé dopoludnie tak, že sa autom vozia z obchodu do obchodu. Nie si v pokojnej nálade ponakupovať, nie. Naháňajú sa za zľavami. Pre výpredaj pečiva v konkrétnom supermarkete spália litre benzínu. Dáva im to pocit, že aj ony prispievajú k chodu domácnosti. Tým úžasným naháňaním zliav.

Ja nakupujem, naopak, tam, kde sa cítim pohodovejšie. Počas návštevy Bratislavy či Prahy. Nákupné paláce sú už aj tu. Ale našťastie nie všade. A ostáva aj niečo z kontinentálnej pohodovosti, ľudia sa medzi nákupmi spokojne rozvaľujú vo všadeprítomných kaviarňach, v ktorých vám nikto neponúka kávu v umelohmotných téglikoch.

To je však len jedna stránka veci. V poslednom čase ma v britských obchodoch irituje aj tovar. Jedna vec sú potraviny. Sladkosti. V malých obchodoch na univerzitách niekedy regály s čokoládou a keksami zaberú aj polovicu obchodu. A potom sa niekto čuduje, ako rastie počet obéznych mladých Britov. V tomto ohľade ma fascinuje, ako vreštiaci marketing efektívne rozdrví logické myslenie typického konzumenta. Do košíka ide nízkotučný jogurt (vraždil by som ľudí, ktorí vymysleli nízkotučné jogurty), nízkotučné sušienky, dokonca, pozor, nízkotučná smotana do kávy. (Zmysel?) Ale potom si ten človek naloží tri kilá tých najlacnejších klobás. Ktoré spolovice tvorí tuk.

Jednoducho všade je reklama na super nízkotučné potraviny. Tak si ich kupujete. Lebo ste tuční. Potom si kúpite klobásy. Lebo sú lacné. Stále ste tuční. Tak kupujete ďalšie nízkotučné jogurty...

No a potom si musíte ísť kúpiť nohavice. A tie musí výrobca prispôsobiť vašej hmotnosti. A to je azda hlavný dôvod, prečo som v Británii prestal nakupovať. Čoraz viac textilu je prispôsobeného priemernému britskému telu.

Kašlem na to. Radšej sa budem správať neekonomicky. Nakúpim drahšie. A s obsluhou, ktorá nie je taká pozorná ako v Británii. A potom si v pohode vypijem kávu a budem zasnene pozorovať okoloidúce Bratislavčanky. A rozmýšľať, kedy začnú vyzerať ako Britky.

Ohodnoťte príspevok

Zlé body:20

Dobré body:51

Ak chcete dávať viac bodov, registrujte sa