Všade samé indexy, indikátory a rankingy

27.10.2009 | Juraj Draxler

Typickou akademickou diskusiou týchto dní je, do akej miery prispela ku svetovej hospodárskej kríze ekonómia ako veda. Stala sa príliš závislou od modelov. A v praktickej aplikácii je problém to, že „ekonómovia“, ktorí majú na starosti obchody veľkých bánk či makroekonomickú stratégiu krajín, príliš veria hromade špecificky zostavených čísel vo svojich počítačoch.

O tejto problematike som už písal inde. Diskusia je to dosť zjednodušujúca, navyše na nej parazitujú rôzni autori, ktorí nič neprinášajú, len si vyrábajú mediálnu pozornosť ľúbivými výrokmi. Či už ide o Jana Kellera, alebo Tomáša Sedláčka.

Teraz chcem však upozorniť na iné. Úctivý prístup k indexom, indikátorom či rebríčkom nie je vôbec iba doménou ekonómov.

Milujeme rebríčky
Sú všade. Rebríčky najdrahších miest na svete, najlepších hotelov, miest s najhoršou kriminalitou.

Rebríčky nezmiznú. Je to pohodlná forma organizovania informácií, často hravá a zábavná. Problém je, ak sa z rebríčkov stane fetiš. Ak sa z nich stane vážny argument v diskusii.

V Británii mám tento problém napríklad s rebríčkami univerzít. „Oxford sa tento rok prepadol až na tretie miesto“, znie palcový titulok v novinách. „UCL poskočila o dve miesta“, „York tesne opäť v prvej desiatke“. Voľakedy rebríčky nikto nerobil. V prvej polovici 90. rokov začali robiť Sunday Times jeden z najznámejších rebríčkov, odvtedy sa s nimi roztrhlo vrece.

A ľudia reagujú. Povrchnú informáciu si vážne podávajú ďalej medzi sebou. Pritom pohyby v rebríčkoch sú niekedy viac výsledkom zmeny metodológie ako nejakej kvality. Alebo sú len pochybným vyjadrením kvality. Mojím obľúbením príkladom je jedna medická škola, Hull-York Medical School, ktorá bola jeden rok podľa rankingu Guardianu najlepšou v Británii. Jednoducho preto, že ranking dával veľkú váhu investíciám – daná škola bola úplne nová a nikto tento fakt nereflektoval. Takže, samozrejme, v investíciách za daný rok preskočila všetky ostatné, veď stavala budovy.

Jednoducho, ľudia by rankingy mali vnímať ako nejakú pomôcku, nič viac. A mali by si tiež uvedomovať, čo metodológia zostavovania vyjadruje.

Ďalším problémom je samotný prístup k znalostiam. Upnutie sa na čo najjednoduchšiu informáciu. Na nálepku, na značku. Takéto rozmýšľanie je typickým výsledkom spoločnosti založenej na intenzívnej výmene tovarov a služieb, na všadeprítomnom marketingu.

Indikátory vo verejnej správe
Pomáhať si kvantitatívnym či aspoň ordinálnym vyjadrením je pri tvorbe komplexných politických riešení často nutnosťou. Problém je, ak sa z toho stane posadnutosť.

Viem, o čom hovorím. V Británii, kde prechodne žijem, sa „evidence-based policy making“ už ťahá do extrémov. Vláda funguje tak, že vydáva kvantitatívne ciele. Čo je, opäť hovorím, často užitočná vec. A mnohé z procedúr sú veľmi sofistikované a pomáhajú. Ale často je to už iba obsesia byrokratov, ktorá v reálnom živote dokáže narobiť aj veľa škôd.

Jeden problém je, čo čísla vyjadrujú. Ak sa napríklad v akademickej sfére nezameriavate na nič iné ako na podporu katedier, ktoré majú výborný publikačný výstup, nemusí to vôbec byť dobrá politika. Okrem iného, podporujete písanie. Často to znamená podporu publikovania veľa priemerných článkov na úkor naozaj zaujímavého výskumu. Mimochodom, v Čechách každú chvíľu hrozí, že sa preberie britský model Research Assessment Exercise (RAE), alebo sa dokonca zavedie iba jednoduchý indikátor založený na počte publikácií. A podľa toho sa nastaví financovanie. Našťastie, v diskusii zaznievajú aj chytré hlasy, ktoré na problém upozorňujú. RAE je v mnohom užitočný systém, ale má aj svoje muchy. A to hovorím ako niekto, kto pôsobí na katedre s mimoriadne vysokým hodnotením RAE.

Druhým problémom je, že ľudia sa takejto politike prispôsobujú a zameriavajú sa na plnenie čísel, nie toho, čo majú vyjadrovať. Ako ukázali kolegovia z NIESR, počas veľmi dlhého obdobia vláda vydávala rôzne indikátory na zlepšenie zdravotnej starostlivosti, no menil sa iba spôsob poskytovania starostlivosti, aby sa vyhovelo indikátorom. Skrátili sa maximálne čakacie lehoty na zákroky, ale na úkor priemeru, ktorý sa zvýšil. A podobne.

Samozrejme, je možné vymýšľať stále komplikovanejšie merania zamerané na výstupy. A je to potrebné. Ale zamerať sa kompletne na merateľné výstupy a zabudnúť na podporu procedurálnych a hodnotových cieľov rozhodne nie je dobré. V Británii to vo veľkom zaviedla práve labouristická vláda. Ja tomu hovorím „mckinseyovský socializmus“. Podľa konzultačnej firmy McKinsey, z ktorej mnohí ľudia majú k „novým labouristom“ Blairovi a Brownovi dosť blízko.

Proste: nebyť strojom
Upnutosť na jednoduché indikátory z nás robí ľudské stroje. Človek by si mal pestovať schopnosť pohybovať sa medzi rôznymi úrovňami informácií a aktívne pristupovať k pomenúvaniu vecí naokolo. A ak už nejaké rebríčky používať, pristupovať k nim s opatrnosťou.

Ohodnoťte príspevok

Zlé body:9

Dobré body:33

Ak chcete dávať viac bodov, registrujte sa