Hudba je zámienka na to, aby sme sa niekam vybrali

Rozhovor s bratislavským duom Longital o hudbe, znameniach a okultnom spojení s Francúzskom

5.5.2009 | Filip Drábek

To bude dobrá nahrávka, s tým mľaskaním, hovorí Šina pri večeri na Dlhých Dieloch do diktafónu. Môžem vám to poslať, aby ste si to vysamplovali, navrhujem, na čo Dano zareaguje: To sme už skúšali. Napríklad zvuk chrúmania kalerábu. Šina má dobrú ozvučnicu, tak ju treba nahrávať. Longital, kedysi známi pod menom sídliska, na ktorom bývajú, vydali pred pár mesiacmi platňu Gloria a a takmer vzápätí na to i remixový album Revoyaged. Aj o tom bola reč s hudobnou i partnerskou dvojicou, Šinou a Danielom Salontayom, ktorá na scéne pôsobí takmer desať rokov a vedie vydavateľstvo Slnko Records. Mimochodom, to, ktoré v nedávnej ankete Rádia_FM – Radio_Head Awards 2008 získalo obe hlavné ceny.

Svoju novinku Gloria označujete ako pozitívny album. A je to z nej aj počuť. Prečo je to tak?

Šina: Písali sme ho s pozitívnym úmyslom a povedali sme si, že spravíme album, ktorý je pekný, radostný a povznášajúci. Ten výsledok to odrzrkadľuje. Počas nahrávania sme si stále zapaľovali sviečky a čakali sme, kým z nich tá Gloria vylezie, aby nám pomáhala. Je to jej album.

Je teda predošlý album Výprava temný?

Šina: Nie. Necítila som Výpravu ako temný album, ale asi na tom aj niečo bude. Boli sme asi v takom rozpoložení, že sme nevedeli, kam nás to bude viesť. Vyrážali sme na cestu. Nie náhodou sa volá Výprava. Teraz sme ale niekam prišli a niečo sme našli. Výprava sa však neskončila.

Dano: Keď sme robili Výpravu, mali sme veľa materiálu a pospisovali sme si, čo budeme nahrávať. Tesne pred nahrávaním som si uvedomil, že to nestíham dať dohromady, ak budem musieť robiť zvuk, aranžmány, mix... Takže som odložil niekoľko svojich vecí nabok. Šinine skladby boli textovo aj hudobne v jednej línii, tie moje sa tam skrátka nezmestili.

Šina: Každý album má vopred svoj tvar, ktorý už niekde existuje ako matrica. Ak tam človek chce dať niečo, čo tam nepatrí, tak ho to jednoducho nepustí. Preto niektoré kapely nahrávajú album rok, dva, osem, pätnásť.

Gloria sa mi zdá farebnejšia a živšia ako Výprava...

Dano: Výpravu sme programovo robili tak, aby sa dobre hrala na koncertoch. Gloriou sme sa tak neobmedzovali a dostali sme tam zvuky, ktoré by tam inak neboli. Úplne som prepadol zvuku tuby a klavíra. Snívalo sa mi, že Herbie Hancock mi ukázal nástroj a ja som si ho potom hľadal v encyklopédii nástrojov. Zistil som, že to je euphonium alebo barytón, najvyšší z tubovitých nástrojov. Zohnal som si nahrávku toho nástroja a cez Lemur Jazz Mutant (elektronický nástroj s dotykovým dispejom, ktorý Longital používajú pri nahrávaní i koncertoch) som ju použil pri našom nahrávaní. Technologicky sme sa posunuli ďalej. V týchto veciach je mojím vzorom Miles Davis, pretože to je človek, ktorý každú chvíľu menil kapelu aj zvuk. Keby stále hral to isté do sedemdesiatky, tak by to bola nuda a nikto by dnes o ňom nevedel.

Šina: Mimochodom, keď sa nám pokazil pred pár rokmi CD prehrávač, tak jediný album, ktorý bol ochotný hrať, bol Davisov Kind of Blue. Potom Dano vežu rozobral a jedinú vec, ktorú zahral, bol zase Davis. A to iba raz.

Máte vonku aj remixový album Revoyaged. Aký je to pocit počúvať svoju vlastnú zremixovanú skladbu?

Dano: Najlepší. Niektoré remixy by som počul najradšej ešte predtým, ako sme nahrali Výpravu.

Šina: Remixy nás posunuli do polohy, ktorú sme si ani nevedeli predstaviť. Ľudia robiaci remixy nám ukázali potenciál skladby. Keď sme ich počúvali, tak som si občas hovorila: Fíha, to sme my? Počúvam seba ako celkom iného človeka. Ako keby som sa ocitla vo veľkom obchode s oblečením a niekto by ma tam obliekal. Potom sa budem vidieť ako iný človek, budem vedieť, že som to ja, ale nebudem to úplne ja. Veľmi nás to posunulo, lebo sme zistili, koľko polôh môžeme mať.

Hráte veľa vo Francúzsku. Ako ste sa tam dostali?

Šina: Vďaka napojeniu Francúzov na českú alternatívnu scénu. V deväťdesiatych rokoch prebehlo veľa alternatívnych umelcov cez túto časť Európy a mnohí z nich si medzičasom založili svoje agentúry a festivaly. My máme v Čechách manažérku, ktorej sa podarilo umiestniť nás na najväčšie festivaly nezaraditeľnej hudby. Čo sa týka Francúzska, preskočili sme niekoľko levelov. Keby sme boli normálna francúzska kapela, tak máme asi oveľa väčší problém zúčastniť sa takýchto podujatí. Oni tam potrebujú niečo zvukovo iné, pretože prezentujú ľudom zaujímavé veci. A tak sa veľmi venujú východnej Európe. S Francúzskom máme okultné spojenie. Tesne predtým, ako sme išli hrať do Štrasburgu, našla som u nás na smetiaku tento obraz (Šina ukazuje obraz starého Štrasburgu). Také veci sa stávajú. Človek si povie: Nechám to tam, keď mi niekto posiela znamenie?

Dano: Stalo sa nám veľa vecí, ktoré sme neplánovali. Pred tromi-štyrmi rokmi sme si pozerali v jednom francúzskom časopise festivalovú prílohu a krúžkovali sme si, na ktorých miestach by sme radi hrali. Potom nám ten časopis zapadol na spodok knižnice. Teraz v lete sme ho vytiahli, pozreli sme sa na mená tých festivalov a asi na štyroch sme za tie roky naozaj vystúpili.

Šina: Počas posledných dvoch rokov sa nám udiali veci, na ktorých sme pracovali vnútorne. Je skvelé, že nás zavolali na festival Big Chill, ale museli sme sa na to pripraviť. Pred rokmi sme krúžkovali v časopise a naše podvedomie si hovorilo, že budeme hrať vonku. Zistili sme, že takéto veci fungujú.

Sú tam ľudia zvedaví? Prídu na úplne neznámu kapelu do klubu?

Dano: To nezávisí od poslucháčov, ale ovplyvňuje to promotér a majiteľ klubu. Pretože ak má klub dobrú kapelu, musí nájsť špecifickú cestu k ľudom a prezentovať to tak, aby tam ľudia prišli. Na festivaly, na ktorých hráme, chodia ľudia, čo chcú objavovať. Vidíme to aj na našich koncertoch v Bratislave, kde hráme raz za pol roka, sú tam tí skalní a inak sa to publikum stále obmieňa. Publikum sa neopakuje, nie je to ako na Živých kvetoch, kde si môžeš urobiť menný zoznam návštevníkov a odfajkovať si ich na každom koncerte.

Šina: Cítime sa vo Francúzsku ako Alenka v ríši divov, keď vidíme, že sme na veľkých plagátoch, že sme v bulletine napísaní ako nejaká senzácia zo Slovenska.

Dano: Alebo nám predavač vo vlaku druhý deň po koncerte povie, že nás videl v televízii a páčilo sa mu to. Nesťažujem sa, ale slovenskej scéne by pomohlo, keby si Slováci cenili slovenské kapely rovnako ako zahraničné.

Šina: Celé je to o prezentácii. Napríklad Mišo Kaščák vám o ôsmej večer dá na hlavné pódium na Pohode Matthewa Herberta s orchestrom a donúti ľudí tam ísť. A je jedno, či odídu, ale vedia, že promotér im neprinesie hlúposť. A toto je cesta, ktorou by sa to tu mohlo vydať. Lebo keď o tom nikomu nepovieš, tak ti na koncert ani nikto nepríde.

Dano: Je ešte niečo dôležité medzi nebom a zemou, čo by si sa chcel spýtať?

Zmysel života?

Dano: S hudbou je život lepší.

Šina: Ja si myslím, že o hudbu vôbec nejde. Hudba môže byť napríklad aj zámienka na to, aby sme sa niekam vybrali.

Dano: Niekedy si kladieme otázku, čo tu robíme? Napríklad hrali sme v Štrasburgu na klezmerovom festivale. Dodnes neviem prečo.

Šina: Raz sa to ukáže. Jedným zo zmyslov je stretnúť veľa ľudí, od ktorých sa musíš veľa učiť. Každý má talent na niečo iné, vďaka čomu sa k tým ľuďom dostaneme. To znamená, že ty sa musíš dostať k nám, lebo musíš s nami urobiť rozhovor a my musíme ísť niekam na koncert a stretnúť tam pár desiatok alebo stoviek ľudí.

Dano: Zmysel života je stretnúť ľudí a dostať sa do situácií, v ktorých sa veľa naučíš.

Šina: A keď sa toho naučíš veľa, tak môžeš zomrieť.

Ohodnoťte príspevok

Zlé body:1

Dobré body:27

Ak chcete dávať viac bodov, registrujte sa