Kapusta + predstavivosť = ananás

21.12.2009 | Peter Pišťanek

Možno som už o tom niekedy písal, neraz sa opakujem, hoci nerád. Keď vo vydavateľstve Pražská imaginace vyšlo kedysi začiatkom 90. rokov zobrané básnické dielo Egona Bondyho, zadovážil som si ho. To bolo v tých časoch, keď všetko vyzeralo pozitívne a optimizmus z niektorých ľudí priam prekvapkával. Vydavateľstvo Pražská imaginace (neskôr vydalo napríklad aj zobrané spisy Bohumila Hrabala alebo Vladimíra Boudníka, áno, toho výtvarníka) vtedy malo dokonca vlastné kníhkupectvo v takom zasunutom rožku Strossmayerovho námestia, bohvie, aká banka či štúdio krásy je tam dnes, odkedy tam kníhkupectvo skončilo, nebol som na tom konci Štrossmajeráku. Mal som teda Bondyho básnické dielo a keď básnik po rokoch prišiel bývať do Bratislavy, oslovil som Miša Hvoreckého, vtedy ešte môjho kolegu v redakcii inZinu, o ktorom som vedel, že sa s Bondym kamaráti, či by mi nemohol vybaviť u Majstra jeho podpisy a venovania do tých kníh. Michal ochotne súhlasil a prevzal odo mňa plnú igelitku knižiek. Trvalo to nekonečne dlho, ale jedného dňa som sa dočkal. Keď som si tie venovania pozeral, bol som šokovaný, že v každej knihe je iný text. Že si Egon Bondy dal tú prácu a každé to venovanie sformuloval nejako ináč. Asi pätnásť kníh, pätnásť rôznych vetičiek. Odvtedy sa to usilujem robiť aj ja tak, keď mi niekto dá podpísať povedzme všetky tri diely Rivers of Babylon alebo Skaziek o Vladovi.

Na základe životných peripetií mladého Egona Bondyho na konci 40. rokov teraz nakrútil český režisér Tomáš Mašín zaujímavý film Tri sezóny v pekle (Tři sezony v pekle). Zatiaľ som čítal iba jeho pochvalné recenzie. Film vznikol na základe Bondyho autobiografie Prvých desať rokov (Prvních deset let). Tu je dobrý rozhovor so spoluscenáristom filmu Lubomírom Drozdom. Je zaujímavý, no práve na jeho základe som si uvedomil, že s týmto človekom by som si asi nikdy nemohol rozumieť. Vtedy ani teraz. Nie preto, že v rozhovore umiestňuje Bratislavu, posledné útočisko Egona Bondyho, na „Ďaleký východ“. To mi, šesťdesiat kilometrov od Viedne a s výhľadom na Schlosshof, letné sídlo Márie Terézie, z môjho obloka, pripadá skôr ako prejav komickej čecháčkovskej nafúkanosti. Nikdy nezabudnem, ako moji pražskí priatelia v tých dávnych časoch zízali s otvorenými ústami, keď som im hovoril o Felliniho, Bergmanových, Hitchcockových a iných artových filmoch alebo o koncertoch The Police, Level 42, Billyho Cobhama či Kida Creola a skupiny Coconuts, ktoré som bežne videl v televízii. „Hele, kdes' to všechno viděl, Petře, prosím tě?“ pýtali sa a v ich hlase sa ozývalo podozrenie, že ich bohapusto lagujem. Na rakúskej televízii, povedal som im – inú sme v podstate ani nepozerali. A pre mojich pražských priateľov bolo úplne nepredstaviteľné, že niekto sa len tak každý deň pozerá na rakúske správy, už ani nehovoriac o záznamoch z predstavení Havlových a Kohoutových divadelných hier a iných artových chuťovkách. K nim sa všetky politické i kultúrne informácie zo slobodného sveta síce tiež dostávali, ale oveľa komplikovanejšou cestou a s relatívne veľkým oneskorením. Sem-tam rodičia niekoho z nich vlastnili „chalupu“ niekde na Šumave, tak tam občas mohli pozerať nemeckú televíziu, ale nie systémovo a každodenne. Že buchol Černobyľ, som sa tiež dozvedel z rakúskych správ a zariadil som sa podľa toho. Kto nemal možnosť sledovať tieto zdroje informácií, mal smolu. To len na margo toho „Ďalekého východu“, ktorý ma, ako vidíte, tuším nasral ďaleko viac, ako by som bol ochotný pripustiť.

Aj tak je mi však viac na rozhovore s týmto človekom nesympatické jeho okázalé ľavičiactvo (obdiv k modlám svetových ľavičiakov, ako bol Timothy Leary a podobné typy) skombinované s jeho „zero-workerstvom“ (to som si preložil ako „nemakačenko“). To ja som bol v rokoch 1978 – 1988 obyčajný robotník zo Slovnaftu, pracoval som na zmeny, každý deň osem hodín v montérkach, žiadny intelektuál, ale pritom moje politické inštinkty ma viedli ku krajnej obozretnosti voči čomukoľvek, čo len trochu zaváňalo socializmom alebo ľavicou. Bol som dedičný pravičiar – ako sa hovorí, napravo od Džingischána. Preto som v tých časoch neprijal ani punk-rock, hoci jeho nástup ma zastihol v najlepšom veku 16 – 19 rokov. Niečo z neho sa mi páčilo, predovšetkým po hudobnej stránke, tá vitalita, agresivita a stručnosť, ale čoskoro som zistil, že čokoľvek okrem Sex Pistols ma z punk-rocku v podstate nudí – a tak je to dodnes. Ľavicové východiská, na ktorých bolo punkové hnutie ideologicky postavené, mi boli cudzie. Mal som rád Thatcherku a Reagana, lebo som v nich videl svojich spojencov, natruc boľševikom, ktorí mi vtedy chceli riadiť život. Stotožňoval som sa azda iba s nihilizmom obsiahnutým v posolstve punkového hnutia, aj to sa však zmenilo, len čo som si našiel dlhodobejšiu frajerku. Klátiť peknú babu a paralelne básniť o špine a hnuse, to mi jednoducho nešlo dokopy. Koniec kázne.

Teraz trochu sci-fi: ukázalo sa, že svoje nové byty, na ktoré sme sa im zložili zo svojich daní, ničia Osadníci sekerami. Oj, aké prekvapenie pre profesionálnych humanistov a ochrancov práv kohokoľvek na čokoľvek! Toto asi nečakali. No, mohli sa spýtať kohokoľvek z nás, čo trpíme tými toľko odsudzovanými a kritizovanými predsudkami, a boli by sme im povedali, ako to dopadne.

Niektoré komunity rasy Daňových poplatníkov sa rozhodli, že sa budú proti rase Osadníkov chrániť, a to zatiaľ pasívne, prostredníctvom múru. Také čosi tu už bolo pred pár rokmi v Česku. Múr, ktorý mal oddeliť Poplatníkov od Osadníkov, mal tuším vzniknúť v Matičnej ulici v meste Ústí nad Labem. Najprv to bol múr, ale potom ho začali nazývať „keramickým plotom“ – znelo to politicky korektnejšie a tak akosi jemnejšie. Napokon to dopadlo... vlastne sa ani nepamätám, ako to vtedy dopadlo. Teraz vzniká „keramický plot“ v Michalovciach.

Chápem, že vášnivých humanistov musí z takéhoto jednotného prejavu neochoty michalovských Poplatníkov, dať sa multikultúrne obohacovať Osadníkmi, riadne bolieť hlava. Na to odporúčam brufen. Najlepšie niekoľko brufenov. Aj tak sa dá osláviť 40. výročie vzniku tohto lieku, ktorý má svoje najlepšie roky už dávno za sebou, ale oprávnene patrí medzi legendy.

Hlava rozbolela aj jedného užitočného idiota vo Švajčiarsku, ktorý sa nedokázal stotožniť s rozhodnutím svojich súkmeňovcov z kmeňa Poplatníkov zakázať vo Švajčiarsku stavby minaretov. Aby nejako vyjadril svoju solidaritu so Synmi púšte, ktorí sa z nejakého mne neznámeho dôvodu dlhodobo zdržujú v hornatom Švajčiarsku, dal si na komín svojho domu postaviť atrapu minaretu. Len aby mu nespadol na hlavu aj s muezínom, keď budú vo Švajčiarsku pokračovať umelé zemetrasenia, ktoré najnovšie vyvolali geotermálne vrty.

Ďalší užitočný idiot/idiotka napísal(a) tento článok. Typický príklad ľavičiackeho blúznenia. Obávam sa, že ak by zvíťazila šaríja, patrila by páve táto bytosť medzi prvé obete. Už len tým, čím je, resp. čím sa stala, uráža Alaha a jeho Proroka. Nič proti nikomu, ale radšej nech sa dotyčný(á) každý deň modlí, aby tá ním/ňou toľko kritizovaná západná civilizácia vydržala čo najdlhšie.

A na záver zvieratká. Fotografujúca opica, to tu ešte nebolo.

A úplne na záver rastlinky. Viete, koľko pesticídov sa nachádza v chutnom ovocíčku, ktoré si kúpite na vianočné stoly? Neviem ako vy, ale my si tuším kúpime len tú kapustu. Kapusta + predstavivosť = ananás.

Ohodnoťte príspevok

Zlé body:1

Dobré body:46

Ak chcete dávať viac bodov, registrujte sa