Samoľúbosť zabíja!
9.11.2009 | Peter Pišťanek
„Bospor. Zlatý roh. Pristaneme priamo pod oblokmi sultánovho paláca,“ povedal barón Münchhausen svojmu spoločníkovi Toníkovi, ktorého stretol na Mesiaci a priletel s ním na Zem – a priamo do Istanbulu. Tak sa to odohralo v legendárnom filme Karla Zemana Barón Prášil z roku 1962. Ja som predminulú sobotu, posledný októbrový deň, urobil to isté. Nepristál som síce priamo pod oknami paláca Topkapi, ale na letisku Kemala Atatürka, no ako som o nejakú hodinku po ubytovaní sa v hoteli na Taximovom námestí zistil, okno mojej hotelovej izby otváralo rovnaký úchvatný pohľad na vjazd do Bosporskej úžiny ako starý kombinovaný trikový film svojmu divákovi. Veď porovnajte dvojicu fotografií a posúďte sami.
Do Istanbulu som prišiel, aby som sa zúčastnil na literárnom festivale ITEF (Istanbul Tanpinar Edebiyat Festivali) a predovšetkým podporil uvedenie mojej knihy Rivers of Babylon, ktorá práve v deň môjho príletu vyšla v tureckom vydavateľstve Pupa Yayinlari pod názvom Babil'in nehirleri.
Za tri dni sa, pochopiteľne, nedá spoznať žiadne mesto, ale citlivý človek už v prvej sekunde spozná, či má to mesto jemu blízke vyžarovanie. A mňa Istanbul do svojho silového poľa vtiahol takpovediac v okamihu. Odteraz ho budem uvádzať medzi mestami, ktoré pre mňa majú magickú silu; popri Prahe, Paríži a Lisabone. Bol som aj v iných slávnych a starobylých mestách, ale tie ma až tak nechytili: Londýn, Viedeň, Petrohrad, Moskva, Madrid, Varšava, Berlín, Riga, Budapešť, všetky sú fajn, ale nič som tam necítil. Žiadne vibrácie, nič, čo sa človeka zmocní. Teda pre mňa osobne – zdôrazňujem.
Ak by som mal povedať, aká asociácia sa mi spája s Istanbulom (okrem minaretov dotvárajúcich siluetu mesta z každého uhla), sú to miestne mačky a psy. Patria každému a nikomu. Z nášho pohľadu ide o túlavé zvieratá, ale nie je to celkom tak. Každý ich rešpektuje, či prinajmenšom toleruje. Keď som v sobotu večer vystúpil z taxíka pred svojím hotelom na Taximovom námestí, zaujali ma hneď dva psy veľkosti asi vlčiakov, hravo sa klbčiace na trávniku okolo pomníka tvoriaceho dominantu námestia. Vyzerali dobre živené, s lesklou srsťou, predpokladal som, že sú tu s niekým na prechádzke a podvedome som periférnym zrakom hľadal majiteľa alebo majiteľov stojacich s vôdzkou v ruke niekde obďaleč. Nikto tam však nebol.
Keď som sa na druhý deň zavčas zrána vybral trochu sa prejsť po okolí, našiel som jedného z tých psov spať na chodníku pred jedným z obchodov. Chodci ho obchádzali, nikto ho nevyháňal, nikto mu neubližoval. Ten pes bol ako dokonalý asketický pustovník. Nemal žiadny majetok, žiadny pelech či misku na vodu či jedlo, a predsa mu patrilo celé mesto. Je to zvláštne, najmä v kultúre, ktorá z titulu svojho náboženstva považuje psy za nečisté tvory. A predsa ich tam všetci kŕmia a tolerujú. A mačky to isté. Desiatky túlavých mačiek úplne zbavených strachu z ľudí, ale pritom hrdých a nevtieravých. To bolo pre mňa, ako milovníka psov a mačiek, azda najväčšie prekvapenie, ktoré mi Istanbul sprostredkoval. Až po návrate domov som si trochu pogooglil a zistil som, že istanbulské psy sú priam historickým pojmom.
Asi starnem, pomaly sa dokonca už začínam tešiť na dôchodkový vek, keď už sa nebudem musieť každý deň tralalákať do práce na opačný koniec Bratislavy, ale budem celé dni sedieť doma na zadku, písať tieto články na kšeft a ešte aj mať dosť času napísať každý rok novú knihu. To bude taký môj osobný tretí dôchodkový pilier. Nič iné mi ani nezostáva, s tým prvým to vyzerá stále biednejšie a nielen u nás.
Režiséra Karla Zemana sme tu už dnes spomínali, okrem Baróna Prášila nakrútil kopu iných skvelých filmov a čestné miesto v mojom srdci spomedzi nich má Cesta do praveku. Keď som ju prvýkrát videl asi ako päťročné dieťa, doslovne ma to poznamenalo celoživotným záujmom o prehistorickú faunu a flóru. Skrátka, kreslil som si dinosaurov dlhé desaťročia predtým, ako to začalo byť – pod vplyvom Spielbergovej trilógie o jurskom parku – celosvetovým trendom. A teraz sa ukazuje, že moja predstava pravekého sveta, ktorú som čerpal zo Zemanovho filmu a Burianových ilustrácií, dostáva na frak. Tak po prvé sa zistilo, že niektoré dinosaury, ktoré sme doteraz považovali za hladké plazy, boli operené. A po druhé... ach, nie!... sa ukazuje, že ani zďaleka ich nebolo také pestré panoptikum rozmanitých druhov. Už sa fakt tuším nedá veriť ničomu!
Zaujímavá správa v českých novinách. Odhalili vraj výcvikové tábory neonacistických extrémistov. Len nechápem, prečo týchto náckov nazývajú „pravicovými“ extrémistami. Veď nacizmus aj neonacizmus sú predsa ľavicové hnutia, už len tým, ako bazírujú na kolektivizme a odmietajú individualizmus. Za pravicového extrémistu sa považujem napríklad ja, a to nemám s tými smiešnymi chlapcami nič spoločné.
Keď je niekto taký tučný, že to už presahuje zdravú mieru, nevmestí sa na normálny ľudský röntgenový prístroj a musia ho v prípade potreby presvietiť na veterine. Jedného vyše 200-kilového Nemca tak lekári poslali do zoo, ale on sa urazil... a o pár dní bolo po ňom. Aké z toho plynie poučenie? Samoľúbosť zabíja!
Viete, že konzervované potraviny môžu spôsobiť depresie?
Diskusia k článku
9.11.2009 - 14:24:08 | Peter Pišťanek | ...
9.11.2009 - 13:39:46 | hippo | istanbul
9.11.2009 - 10:42:26 | celebo | no toto !
9.11.2009 - 10:28:50 | Caramba | Istanbul
Vyjadrite svoj názor
Dnešné články
Prečítajte si viac
- Pohoda – mrte – láče: Rozumiete mladým dávačom? (171)
- Filip DrábekRodinné striebro
- Feminizmus náš každodenný (80)
- Petra PappováTesty
- Vyznáte sa v starej dobrej latinčine? (147)
- Eva BeerováTesty
- Kokôtik a jeho kamaráti (58)
- Eva BorušovičováRodinné striebro
- Inland končí (339)
- Elena AkácsováÚvodníky
Ankety
Naposledy tu boli
Vyhľadávanie registrovaných Inlanderov





