Červená Čiapočka v Londýne

23.11.2009 | František Gyárfáš

Mám kamarátku, ktorá sa pred tromi rokmi odsťahovala s manželom Slovákom a päťročnou dcérkou do Londýna. Dôvodom nebola neodmietnuteľná pracovná ponuka ani živorenie tu doma. Naopak, obom sa darilo veľmi dobre. On je špičkový odborník na bankový softvér, ona grafička so skvelým portfóliom v reklamnom webdizajne.

Jednoducho si povedali, že chcú, aby ich dcérka vyrastala s britským múzeom za chrbtom a oni žili v meste, kde sa rodí dvadsiate prvé storočie. A nie v takom, do ktorého pokrok prináša nomenklatúrny Chlestakov. Rok čítali londýnske inzeráty, tri štvrte roka ich procesorovali a potom v priebehu jedného týždňa obaja uspeli na interview. Zbalili sa a odišli.

Nedávno som s ňou telefonoval. Samozrejme som sa opýtal, ako to zvláda malá Katka.

„Z nás najlepšie,“ odpovedala bez zaváhania kamarátka. „Sama chodí do školy sedem zastávok metrom, rozpráva cockney a chatuje paralelne po anglicky aj po slovensky, čo zvyšuje znalosti cudzích jazykov všetkých jej kamarátok.“

„Minule sa mi s ňou stala čudná vec,“ spomenula medzi rečou. „Polhodinu po tom, ako mala sedieť v školskej lavici, mi volala riaditeľka jej školy. „Don’t panic,“ povedala na úvod, „Catherine je v poriadku. Práve ma informoval magistrát, že vaša dcéra nemá so sebou mobil. Bolo by rozumné poslať jej ho do školy.“

Opýtal som sa kamarátky, ako na to prišli.

„Neviem“, odpovedala. „Katky sa na mobil nikto nepýtal. Ale tu je to celkom bežné. Človek si dokonca môže predplatiť službu, ktorá ho upozorní, ak sa niekam vyberie bez mobilu. Súčasťou služby je aj informácia, kde sa mobil nachádza.“

Potom sme ešte prebrali miznúci čas, láskavé, sladkovýčitkové spomienky a dohodli si vianočnú návštevu. Kamarátka sa vrátila k londýnskej kreatívnej hektike a ja som začal pátrať, ako to v Londýne v tými mobilmi robia.

Presne som to nezistil, ale z článkov, blogov, protestov ochrancov súkromia a najmä z reklám na tú predplatenú službu som si poskladal nasledovné:

Londýn je už roky mesto s najhustejším pokrytím bezpečnostnými kamerami. Je ich vyše milióna a monitorujú drvivú väčšinu verejných priestorov. Dôvodom masívnej inštalácie bola pešia kriminalita, ku ktorej sa pred pár rokmi pridala aj hrozba terorizmu.

Počet kamier sa stal paradoxne slabinou bezpečnostného systému. Nebolo v silách operátorov zvládnuť také množstvo informácií. Za rozhodnutím prepojiť výstupy z kamier s údajmi o osobách a ich mobilných telefónoch stála snaha neutopiť projekt bezpečnosti vo vodopáde nezvládnuteľných dát. Cieľom bola identifikácia každej monitorovanej osoby a sledovanie jej polohy.

Aj keď to vyzeralo príliš ambiciózne, ukázalo sa, že pre počítače je celoplošné vyhodnocovanie podstatne ľahšie ako odhaľovanie podozrivých situácií a osôb. Takmer 95 percent všetkých mobilov nosí ten istý človek, majiteľ čísla, jeho najbližší príbuzní alebo pri služobných aparátoch ten istý zamestnanec. Každá mobilná čiara má svoje meno a tvár.

Predstavujem si to ráno s Katkou takto:

Pred Katkinou školou vychádza z útrob metra dav tvárí. Počítače odchytávajú mobilné signály, z databáz vyberajú podoby majiteľov a nachádzajú ich v dave. Identifikácie pripevňujú nad čiary, nedávno stratené v útrobách metra.

Pár tvárí vždy ostáva. Žiaden mobil im neprináleží. Aj pre nich sa zakladajú čiary, odovzdávané od kamery ku kamere. Nad ich hlavami sa vznáša červený krúžok, symbol podozrivosti.

Je to rôznorodá zmes. Zábudlivci, turisti, zločinci, majstri anonymity, aj ľudia naozaj bez mobilov. Medzi nimi deväťročná slovenská Londýnčanka Katka. Červená čiapočka nad jej hlavou z nej robí riziko moderného sveta. Kamery, počítače, operátori, polícia, tajné služby na ňu upierajú ostražitý zrak a striehnu na každý podozrivý pohyb. Milión očí džungle sa upiera na malú cudzinku.

Na chvíľu sa Katka stáva Jozefom K. informatického veku. Vedie sa proces proti jej existencii bez digitálnej stopy. Nevinnosť nepatrí anonymom. Rovnaký červený biľag nosí aj feťák Leonard, prepustený grázel Timotej, bezdomovec Iris, či bezmenný nositeľ bômb či skladačiek.

Spoločnosť však odmieta rozmnožovať zoznam podozrivých o malé dievčatká. Počítače vášnivo hľadajú jej identitu. Nie je vôbec zložité objaviť Katku pri vstupe do školy. V zozname žiakov nájdu pri jej mene otáznik. Jej mobil do školy neprišiel. Katke sa vracia identita a systém vymaže červenú bodku z jej čiary. Oznámiť to škole je už štandardná povinnosť zodpovedného systému.

Vždy ostávajú niekoľkí neidentifikovaní. Na nich, na pár červených krúžkov, sa sústreďujú operátori CCTV.

V meste, kde sa rodí dvadsiate prvé storočie, sa už sloboda neviaže s anonymitou. Iba vtedy, keď mesto pozná naše mená aj tváre, keď presne vie, kde sme, a sleduje, odkiaľ kráčame a kam, dostávame právo robiť si, čo sa nám zachce.

Inak sú nám všetky tie ich bity stále v pätách.