Smutno-veselá charizma Emilíany Torrini

Reportáž z viedenského koncertu islandskej pesničkárky

21.10.2009 | Filip Drábek

Emilíana Torrini hrala vo Viedni už začiatkom roka. V nie práve najväčšom klube Szene bolo vypredané. O necelého pol roka mala hrať na Pohode, no všetci dobre vieme, čo sa stalo. Medzitým prišiel Jungle Drum, singel, ktorý sa na nemeckom a rakúskom trhu, ktorý je obdobne nepredvídateľný ako napríklad ten japonský, stal masovým hitom. Emilíanu, zrelú indie-folkovú pesničkárku z Islandu, ktorá kedysi začínala v už trocha pozabudnutých Gus Gus, zrazu v germánskych krajinách pozná skoro každý. Ťažko povedať, ktorý z elementov ovplyvnil to, že aj jej druhý viedenský koncert v priebehu roka, v omnoho väčšej hale Gasometra, bol vypredaný. No v určitých chvíľach to vyzeralo tak, že slovenskí diváci, pravdepodobne ukrátení o koncert na našom území, boli v presile.

V ten nedeľný večer bolo zvláštne, ako krásny medový hlas a sympatický zjav speváčky ukazoval okrem pozitívnej hlavnej vrstvy tú menej viditeľnú, smutnú pod povrchom. Emilíana tak akoby so sebou nenápadne bojovala. Zvíťazilo však vždy to veselé, niekedy až patetické ja, ale najmä silná charizma, ktorá už aj tak výborným skladbám, navyše často v značne upravených aranžmánoch, dodala dôležitú pridanú hodnotu.

Spomínané aranžmány sa prispôsobili veľkosti kapely. Skladby z troch albumov (aj keď skvelý Love in the Time of Science spred dekády bol zastúpený len symbolicky) sa zvukovo dostali na jednu vlnu, vyžmýkali z kapely všetko vrátane využitia technika a predskokanky Lay Low ako pomocných basgitaristov. V praxi to znamenalo, že krehké akustické veci z Fisherman's Woman sa prispôsobili novému albumu Me and Armini, dostali tvrdší, no stále folkový a najmä pre celú kapelu rozšírený aranžmán. Z mierne rozbitej poslednej platne spravili kompaktný celok, ktorý sa prezentoval ako pop, ktorému sa nedá vytknúť nič. Bol hudobne, umelecky i hitovo kvalitný a najmä neprehliadnuteľne charizmatický.

Prekvapivým vrcholom bola skladba Gun, inak nie príliš výrazný, možno až vatový track z novinky, postavený na dookola opakovanom gitarovom riffe, ktorý bol naživo prepracovaný dokonalými gradáciami. Takto vyskladaný záver hlavného setu spôsoboval zimomriavky. Azda aj preto, že Emilíana aspoň na pár minút vymenila precítený spev za niečo, čo mne osobne asociuje trebárs hlas väzenskej dozorkyne. Spontánne pôsobil aj prvý prídavok v podobe coververzie Fields of Joy Lennyho Kravitza, ktorej refrén nahradil zborový spev Dear Prudence od The Beatles. Emilíana sa tak aspoň na pár minút chopila gitary a vyslala posledné vlny smutno-veselej energie, ktorá by mohla byť ešte o niečo zintenzívnená, keby nenarážala na plechové steny inak krásnej stavby viedenského Gasometra. Čo si budeme nahovárať, klub je klub, aj keď má horší zvuk, menej vychytané doplnky na pódiu a tmavšie svetlá.