Za každú cenu

Report z berlínskeho koncertu Kings of Convenience

13.10.2009 | Filip Drábek

V priebehu posledných desiatich rokov striedali Kings of Convenience obdobia silnej aktivity s ťažkou letargiou. Pre ich fanúšikov sú tieto dni pozitívne: o pár dní im vyjde novinka Declaration of Dependence, ktorú vďaka internetovým pirátom aj tak všetci počuli a po niekoľkých rokoch zahrali niekoľko koncertov v Európe. V Berlíne to bolo vidno: už od zastávky metra Hermannplatz po vchod do klubu Huxley's stáli desiatky ľudí, ktorí, väčšinou márne, zháňali lístky na dávno vypredaný koncert. Jedným z tých, ktorí ponuku odmietli, bol aj Eirik Glambek Bøe, teda polovica nórskeho dua, čo mu, ako spomenul počas koncertu, zmenilo náladu z nie príliš dobrej na výbornú. Ja som bol na tom podobne ako spomínaní ľudia a keď som hodinu a pol márne zháňal lístok, už pripravený odísť, dostal som ponuku na lístok za nielen nekresťanské, ale i nemoslimské, nežidovské, nebudhistické (a tak ďalej, nechcem žiadne náboženstvo diskriminovať) peniaze. Kombinácia sklamania, zimy a najmä moje podvedomie ma donútilo vybrať peňaženku.

Chvíľku výčitiek pre samého seba však veľmi skoro vystriedalo nadšenie. Už nemecký, inštrumentálno-akustický support Stadt Land Fluss donútil celý klub mlčať a počúvať, čo bol dobrý spôsob, ako navodiť správnu atmosféru pre Kings of Convenience. Bøe spolu s kolegom Erlendom Øyem tak hrali už pred plne sústredeným publikom, presne podľa očakávaní, presne podľa albumov: dva jemné hlasy, nylónové struny gitár a folk pre nekotlíkarov. Či už to boli výsostne komorné skladby z novinky, alebo aj staršie veci z prvých dvoch platní, všetko pôsobilo sympaticky komorne, no zároveň dávalo poznať, že toto nie je len taká obyčajná hudba pre dve akustické gitary. V tónoch Kings of Convenience sa totiž nachádza toľko pokojnej charizmy, že by sa to snáď dalo nazvať i ležérnym škandinávskym temperamentom.

Iný rozmer dostala druhá hodina koncertu, keď sa k dvom pánom s gitarami pridali husle a kontrabas. Kontraproduktívne to nebolo už len preto, že to predovšetkým svojského Øyeho donútilo k divokým improvizáciám, ktoré Bøe pomenoval ako akustický house, no intenzívnejšie pôsobili Kings of Convenience predsa len vyzlečení. Našťastie nie doslova.

Bolo fascinujúce pozorovať, ako sa počas vystúpenia z Erlenda, na pohľad geeka v okuliaroch po starej mame, stal atypický, no plne kompetentný frontman a showman. Nebál sa dokonca ani prerušiť skladbu v polovici, keď videl, že zúriví nemeckí sekuriťáci naháňajú po klube ľudí, ktorí fotia. Pri I'd Rather Dance With You zase spieval zo stredu haly, inokedy pózoval pre fotiacich ľudí, rozprával historky o Berlíne, v ktorom niekoľko rokov býval (a založil si tam výborný bočný projekt The Whitest Boy Alive) a stále prekvapoval ďalšími, často na mieste vymyslenými hudobnými nápadmi. Jednoduchými, no kto Erlendovu tvorbu pozná, jasne charakteristickými.

Je vskutku ťažké vypichnúť pár vecí, prečo majú Kings of Convenience v dávno zmapovanom žánri také čaro. Revolúcie totiž neprinášajú, akurát robia svoje veci dobre. Minimálne tak dobre, aby som si na sumu, ktorú som za ich berlínsky koncert zaplatil, ani nespomenul. Alebo mi aspoň nepripadala taká závratná.

Kings of Convenience, Berlín – Huxley's, 8. októbra 2009

Foto: Autor

Ohodnoťte príspevok

Zlé body:0

Dobré body:12

Ak chcete dávať viac bodov, registrujte sa