Cyndi teraz zavýja ako besný pes

Vezmite deti na dovolenku, budú vás za to ohovárať a milovať

30.7.2009 | Eva Borušovičová

„Takže chápeš, tak on mi tri dni v kuse hovorí, že čo to počúvam, že to sa nedá vydržať, že zošalie a potom mi tie kazety zmizli a teraz som ho načapala, ako robí praženicu pri mojej Cyndi Lauper a na takej kraksni si ju púšťa, chuderu, koniec je úplne vyťahaný, teraz Cyndi zavýja jak besný pes. Myslím, že s nimi do septembra nedožijem.“

On bol môj otec a toto je úryvok z listu, ktorý som v lete 1987 písala svojmu frajerovi. Mala som sedemnásť, bola som s rodičmi na okružnej jazde Slovenskom a trpela ako zviera. Dnes už viem, že aj oni trpeli, ale keď sa už raz rozhodli, že budú mať deti, snažili sa so cťou dohrať túto úlohu až do konca. Prevracala som očami, trúsila ironické poznámky, zatvárala sa na tridsať hodín v kúpeľni, hovorila „aha, no jasné“ a „no to je fakt bezvadné“ veľmi špecifickým tónom, ktorý rodičom okamžite zvyšoval tep a chuť ísť si niekde otĺkať hlavu o stenu, prečo prečo prečo z nej vyrástlo toto? Relatívne neškodnou som sa stávala len vo chvíľach, keď som čítala a keď som písala. Písala som celú tú mesačnú cestu list – denník, v ktorom som opisovala podivné rekreačné zariadenie v okrese Trebišov, kam nás vzal otec v rámci svojho nečakaného rozhodnutia urobiť niečo pre rodinu. Písala som o tom, ako sme v tom Trebišove šli na jediný film, čo tam dávali, a bolo to Slunce, seno, jahody a ten film sa pri projekcii sedemnásťkrát roztrhol. Boli sme na Krásnej hôrke – „v živote by som nechcela skončiť ako múmia, ktorú môže očumovať každý, čo si kúpi lístok, ani tomu Leninovi to nezávidím“. Písala som o roztečenej Fragola limone na zadných sedadlách našej škodovky – „som tam navždy prilepená, už nikdy ma neuvidíš inak než s poťahom na zadku“, o myšiach na ďalšej podnikovej chate, tentoraz v Tatrách, kde stále pršalo, tak sme tam sedeli s nohami zdvihnutými desať centimetrov nad zemou – „nerobí mi dobre na nervy, keď mi po prstoch prebiehajú dezorientované hlodavce“, písala som o hodinách hrania kanasty so sestrou, sesternicou a bratrancami – „cítim, že z toho dementiem“, o kazete Depeche Mode púšťanej donekonečna a nenávidenej matkou tak veľmi, že silou myšlienky spôsobila požutie a úplné znehodnotenie pásky – „neviem, čo ma teraz ochráni pred rozhovormi s ostatnými“. Písala som o námestí v Ružomberku, zámku v Kežmarku, o zubárovi v Leviciach a autoopravovni v Lučenci, kam nás zaviedli komplikácie na strastiplnej ceste za rodinným šťastím. Videli sme tiež pltníkov na Dunajci a pozerali na druhú stranu do Poľska, nudou obhryzení hrali pexeso s postavičkami Kremienka a Chocholúšika, súťažili, kto nahrá viac vajec v ruskej elektronickej hre Nu Pagadi, zaskočili si do Maďarska kúpiť plesnivé džínsy a gumičky do vlasov, aké tu nebolo dostať. Čítala som Zločin a trest a mala z neho depky. Stretli sme sa s príbuzenstvom, ktoré kedysi odišlo do Ameriky za prácou a teraz bolo pozrieť rodnú hrudu, diskutovali o voľbách v USA, dostali Polaroid a stratili ho. Mala som so sebou tranzistor, na ktorom som sa snažila všade na tej ceste naladiť Hlas Ameriky a niečo počuť napriek rušičkám a zároveň som si lakovala nechty na zeleno, lebo táto kombinácia môjho otca vytáčala zo všetkého najviac. Štrikovala som tam sveter, ktorý som nikdy nedokončila a načala myšlienky, ktoré dokončujem doteraz.

A písala som ten list, písala, každý deň kúsok a neposielala ho, že veď sa ešte niečo nazbiera, nech má toho ten môj frajer viac na čítanie a aj tak je tu v tomto zapadákove práve pre dovolenku zatvorená pošta.

To leto som všetko do nepríčetna natierala acetónovou farbou, hlavne nábytok z povaly u starých rodičov, bránila sa účasti na všeľudovom rodinnom konzervovaní pestovateľských prebytkov tak veľmi, že som založila Ligu proti zaváraniu a vyhýbala sa stretnutiu s chlapcom z paneláka u sestry mojej babičky, pretože som s ním predchádzajúce leto nadviazala platonický vzťah, ktorý sa skončil akosi do stratena.

Keď som sa konečne dostala domov, mala som plnú schránku pohľadníc od môjho frajera. Písal mi odvšadiaľ, kde bol. Bol v Juhoslávii, bol v Moskve, bol u príbuzných, bol na súťažiach v celej republike a vždy niečo napísal. Vetu až dve, ako sa má a že mu chýbam, trochu nečitateľne, občas nejaké to i bolo inde, než bolo treba.

Ja som mu svoj list nikdy neposlala ani nedala. Pred pár rokmi som ho našla založený v tom Zločine a treste. Aj tak sme sa rozišli. A aj tak sme teraz kamaráti.

Keď dnes premýšľam o tej ceste v poruchovej škodovke, na ktorú som tak veľmi nechcela ísť, som vďačná, že ma donútili. Aj keď človek prevracia oči a trúsi poznámky, aj tak sa do neho niečo zapisuje. Niečo, čomu až čas dá ten pravý význam. Musím si to sama pripomínať, keď na mňa hľadia jedny také prevracajúce sa oči spoza stola alebo zo spätného zrkadla v aute. Nevadí, že sa prevracajú, hlavne že tam sú.

Ohodnoťte príspevok

Zlé body:1

Dobré body:113

Ak chcete dávať viac bodov, registrujte sa