Hej, vy doma!

13.8.2009 | Elena Akácsová

Nebolo to leto a nebolo to ani v roku 1989. Bolo to v zime dávno predtým. Zima vládla nielen vonku, ale aj v našej rodine, medzi mojimi rodičmi. Aspoň ja som to tak odrazu vnímala. Išla som do puberty a vzťah rodičov som začala vidieť aj inak ako alianciu dvoch dospelých, založenú len za účelom výchovy a servisu pre potomkov.

Sedela som na chate v Račkovej doline v čase oddychu školského lyžiarskeho zájazdu, zmietali mnou protichodné pocity a ja som za ten svet nevedela, ako začať list domov. Niečo, čo som dovtedy nikdy neriešila, nenapadlo mi, že samotným oslovením môžem niečo dôležité vysielať. Milí rodičia, milá mama a tato, ahojte, všetko mi zrazu pripadalo príliš detinské, trápne, nevhodné. Chcela som si splniť dcérsku povinnosť, ale chcela som, aby cítili môj odstup a detský hnev, že sa nesprávajú ako rodičia z príručky.

A tak som napísala oslovenie: Hej, vy doma!

Otec dovtedy nikdy na žiaden list z tábora či výletu neodpísal, vlastne ani nikdy nijako nedal najavo, že by tie naše detské výplody aspoň čítal. Vtedy však nečakane pocítil potrebu odpísať. Vtipne parodoval štýl aj obsah môjho listu vrátane úvodu. S oslovením Hej, vy doma ma privítal po návrate a ešte niekoľko mesiacov to pri každej príležitosti dával k dobru. Tváril sa, že ho teší, akú má originálnu dcéru, ale dnes už viem, že to bol vtedy z mojej strany presný a hlboký zásah. Možno práve preto sa z oslovenia Hej, vy doma stala naša ironická tradícia a ja som tak podobne nadpisovala listy a pohľadnice domov, pokiaľ to náš spoločný domov bol.

Aj s otcovou mamou, mojou babičkou, som mala korešpondenčnú tradíciu. Omylom som raz nalepila známku na pohľadnicu hore nohami. Umelecky založená babka si to nemohla nevšimnúť a škodoradostne nekomentovať (to je to rodové zaťaženie obsesívno-kompulzívnych upírov). Dotkla sa mojej citlivej pubertálnej dušičky, a tak som to z trucu opakovala aj na ďalších listoch a pohľadniciach. Po čase ma začalo baviť všetkých tých škaredých Husákov lepiť naopak. Vydržalo nám to až do Schustera. Tejto babičke som s radosťou posielala pohľadnice skutočne odvšadiaľ, aj z poldňových služobných ciest do Brna. Vyberala som čo najobskúrnejšie obrázky a ona ich nikdy nezabudla náležite oceniť. Všetky poctivo odkladala a ukazovala návštevám. Pohľadnica s textom „Srdečný pozdrav z cikpauzy“ bola jedna z prvých vecí, ktoré o mne vedela moja nevlastná sestra skôr, ako sme sa osobne spoznali.

Je to možno nejaké rodové zaťaženie. Odmalička som sa rada hrávala so škatuľou od čižiem plnou pohľadníc, ktoré dostávala najmä moja mama od bývalých študentov. Bola som šťastná, keď konečne došiel list nie rodine Akácsovej, ale len mne osobne, a ja som si tak mohla založiť svoju vlastnú korešpondenčnú škatuľu, i keď mne stačila aj bonboniérová. Najradšej som mala listy a pohľadnice, ktoré podobne ako to oslovenie či obrátená známka mali v sebe skrytý kód, drobný dôverný odkaz známy len nám dvom – odosielateľovi a adresátovi. Moja prvá študentská láska mi napríklad posielala najkratšie pozdravy na svete. Často to bol len podpis či iniciálky, prípadne nejaká nezrozumiteľná skratka či onomatopoje. Asi to aj jeho bavilo, pretože mi tie pohľadnice neprestal posielať ani po našom škaredom rozchode. Ešte pred pár rokmi mi odkiaľsi z Tramtárie prišla pohľadnica s tromi bodkami. Hneď som vedela, od koho je...

Práve som dotelefonovala s mojou mamou. Robí doma veľké upratovanie a zasekla sa pri škatuli s listami a pohľadnicami. A či si pamätám, aké vtipné oslovenia som vždy písala do listov. Pamätám, mama.

Ohodnoťte príspevok

Zlé body:1

Dobré body:102

Ak chcete dávať viac bodov, registrujte sa