Aj z hrebeňa, aj z hrebeňa bozkával by som tvoje vlasy

Posledný príspevok snového kola našej súťaže a jeho vyhodnotenie

29.12.2009 | Redakcia

Toto je archívny článok, ktorý sme publikovali 17. augusta 2009. Vraciame sa k nemu na odporúčanie Evy Borušovičovej: Mata Hari síce v snovom kole našej čitateľskej súťaže nevyhrala, ale vryla sa nám do podvedomia tak veľmi, že v lôžkovom vozni sa nám odvtedy vždy chce recitovať Seiferta.

Poznámka redakcie: Toto je posledný príspevok, ktorý uverejňujeme v rámci snového kola našej letnej autorskej súťaže, v ktorej môžete vyhrať poukážku na nákup vo virtuálnom kníhkupectve Martinus.sk v hodnote 30 eur. Všetky príspevky na tému „erotický sen podaný veleslušnými prostriedkami“ – teda aj tie, ktoré neboli uverejnené – budú zaradené do záverečného žrebovania.

Okrem toho máme za úlohu vyhlásiť víťaza tohto kola. Rozhodovanie to bolo ťažké, ale potom sme si povedali, že by mal vyhrať poet, ktorý napísal príspevok krátky, ale zato s potenciálom podnietiť predstavivosť. Víťazom tohto kola je teda LAS0, ktorému gratulujeme k statusu inlandového autora. Jeho príspevok si môžete prečítať tu.

Ak máte pocit, že aj vy by ste vedeli niečo pekné napísať, máte možnosť nechať sa inšpirovať ďalším zadaním, ktoré nájdete tu.

Dnešný príspevok ťažkým spôsobom prekročil predpísaný počet riadkov, ale my, ktorí máme radi poéziu, vlaky a mužov, ktorí vedia v pravú chvíľu vytasiť tie pravé metafory na obalamutenie citovo frustrovanej obete, to odpúšťame a prajeme všetkým čitateľom aj autorom veľa pekných chvíľ strávených na pomedzí fantázie a reality.

Aj z hrebeňa, aj z hrebeňa bozkával by som tvoje vlasy

Do lôžkového kupé som vstupovala s miernymi obavami.

„Dobrý večer, je mi to ľúto, ale túto noc strávime spolu, samozrejme, nedobrovoľne.“

„Jo. Byl sem informován, milostivá. Přejete si spodní nebo horní lůžko?“

„Spodné. Nie, horné. Nie, dolné... radšej horné. Teda dolné... Som až trápne nerozhodná.

Rozosmial sa.

„Nebudem vás otravovať, iba si umyjem zuby, tiež si ešte musím niečo prečítať.“

„Klidně.“

Trochu som sa vyzliekla. Nie veľa, ale dosť na to, aby som odhalila svoje bledé telo. Vždy som závidela opáleným ľuďom. Nezdedila som žiaden pigment, zato krivý nos, veľké prsia a ešte väčší zadok. No koho to zaujíma? Tohto tu? Ledva si všimol, že som tu. Má dlhšie vlasy ako ja, zasran. Pekný chlapec. Závidela som mu. A ten jeho bohorovný odstup. No, len sa neposer, chlapče. Mohla by som byť aj úplne nahá, nezdvihol by oči od knihy.

Nestihla som urobiť ani dvesto šesťdesiat pohybov zubnou kefkou, keď som ostala úplne paralyzovaná tým, čo som počula:

„Máš po sněžence bledou pleť,
však ústa po růži ti voní.
Jsou slová lásky monotónní,
co počít mám si s nimi teď,
když čekám na tvou odpověď?
A zmaten pospíchám si pro ni...“

Vybrala som z úst zubnú kefku a pokračovala:

„Jen nakonec mne nepodveď,
a strach, který ti oči cloní,
ať zmizí rychle, prosím, hleď,
jako ten sníh, co padal loni...“

„To bych o vás nikdy neřek, že znáte Seiferta.“

„A co by ste o mně řek?“ usmejem sa akože zvysoka.

„Spíše že jste obchodnice... A, s vodpuštěním, že ste na peníze.“

„Preboha, prečo?“

„No, voníte značkově a máte podvazkovej pás. Já ještě nikdy na ženský nevidel něco takového.“

„Myslela som, že si čítate.“

„Jo, to taky, ale, víte, já... Slyším to, co jiní neslyší, bosé nohy chodit po plyši. Vzdechy pod pečetí v dopise, chvění strun, když struna nechví se...“

Sadla som si k nemu na spodné lôžko a povedala som: „Prchavaje někdy od lidí, vidím to, co jiní nevidí... Lásku, která oblekla se v smích, skrývajíc se v řasách na očích...“

„Máte dobrou paměť. A taky hezký voči... Ale vůbec do vás nevidím.“

„A na čo by vám to bolo?“

„Kdybych v tvých očích mohl číst,
tak jako čte se v breviáři,
a obrátit strach na tvé tváři,
jak v knize obrací se list.“

Chytil ma jemne za ruku. Vôbec som neprotestovala.

„Kdybych si jenom byl tak jist,
že je to touha, co v nich září.“

Potom už išlo všetko rýchlo. Bola to súťaž pamäti a vášne. Milovali sme sa pomaly a náruživo. Seifert sa strácal v šume vlakových kolies a lôžko malo čo robiť, aby nevyletelo z pántov.

„Aspoň máme vyřešenú otázku spodního a horního lúžka,“ povedal môj spolucestujúci. Nebola som schopná ničoho, postsexuálna pohoda ma totálne spacifikovala. Zaspala som na hrudi človeka, ktorého meno ani nepoznám.

Zobudila som sa na klopkanie.

„Dáte si kávu alebo čaj? O polhodinku sme v Prahe. Spali ste dobre?“ povedal sprievodca.

„Skvele. Ten... ten chlapec – vystúpil dávno?“ spýtala som sa.

„Aký chlapec?“

„To je v poriadku, dám si kávu a nejakú minerálku. Ďakujem.“

„Ježišikriste! Zachovala som sa ako posledná chudera! Vyspala som sa s telom bez mena! Ale hrešila som v mene Seiferta, to on je na vine. Môžem ja za to?

Otvorila som skrinku nad umývadlom. Zubnou pastou bolo na zrkadle napísané: „I z hřebene, i z hřebene líbal bych tvé vlasy...“

Prišla na mňa taká slabosť, že som si musela na chvíľu ľahnúť.

„Počuješ ma? Nemám jediný pár ponožiek! Prebuď sa! PO-NOŽ-KY! Potrebujem čisté ponožky!“

Nad posteľou stál môj manžel.

Autorka: Mata Hari

Ohodnoťte príspevok

Zlé body:2

Dobré body:65

Ak chcete dávať viac bodov, registrujte sa