Kokôtik a jeho kamaráti

4.1.2010 | Eva Borušovičová

Toto je archívny článok, ktorý sme publikovali 5. mája 2009. Vraciame sa k nemu na odporúčanie Daniela Baláža: Niekedy sa pri čítaní naozaj pobavím. Evin Kokôtik je presne ten prípad. Skvelé vianočné čítaníčko.

Tie dva pozemky v štvrti starých domov oddeľuje iba nízky plot. Kedysi to pani zástupkyni nevadilo. Pri práci v záhradke si mohla so susedkou zohnutej vo vedľajšej záhradke vymeniť pár klebiet, prípadne si ponad pletivo podať kúsok bábovky na tanieriku prikrytom servítkou. Na ochutnanie, čo poviete, mramorová, ale iba z dvoch vajec. Potom sa susedy rozhádali a nerozprávali sa až kým jedna z nich neumrela. Nebola to pani zástupkyňa, tá má tuhý korienok.

S novými susedmi nastali nové časy. Boli mladí a úplne bez súdnosti, takže vyťahovali kosačku, gril, hudobné nástroje a malé deti s loptovými hrami vždy vtedy, keď to pani zástupkyni vyhovovalo najmenej. Zo začiatku aspoň predstierali, že si jej výčitky berú k srdcu, odkedy však na nich zopárkrát zavolala mestskú políciu, zdravili ju veľmi odmerane.

Potom sa zrazu rodinka odsťahovala, vyvesili na okno ceduľu o rekonštrukcii a do domu prišla partička murárov. Je ich šesť, majú testosterónu na rozdávanie, psíka zrodeného z čistej psej pouličnej lásky a predáka, ktorý je najstarší zo všetkých – už mal 23.

Je 6:15, predák Žigmund a pes Sopeľ postávajú na ulici pred rozobratým domom. Žigmund pije kávu z hrnčeka so srnčekom Bambim, ktorý našiel v pivnici, Sopeľ značkuje teritórium. Bránka vedľajšieho domu sa zrazu rozletí a von vyjde pani zástupkyňa. Je naštartovaná už odvčera a iba ten, čo ju nepozná, si môže myslieť, že osemdesiatročná dáma v nátačkách nedokáže naháňať hrôzu ako vykoľajený vlak rútiaci sa z kopca.

- A vy musíte pri práci používať tie slová?! – opýta sa pani zástupkyňa bez okolkov, vo svojom veku už nemá čas na zdvorilostné úvody.

- Aké slová? – spýta sa Žigmund a fakt nevie aké.

- No hoblík nemyslím! – povie zástupkyňa a je presvedčená, že ten mladý potetovaný frajer v špinavých montérkach vie celkom presne o čo ide.

- Hoblík? – Žigi sa zamyslí, kedy naposledy videl hoblík a či mal potrebu ho nazvať nahlas. Väčšinou hovorí „ten oný“, „hento“, „bazmeg“ a „vercajk“.

- No nie hoblík! Nerozumiete irónii? – povie pani zástupkyňa.

- Irónii?

- Mladý muž, mám na vás niekoho zavolať?

- A prečo?

- Neviete? – spýta sa pani zástupkyňa.

Žigmund pokrúti hlavou tak úprimne, že by sa aj srdce Herodesa zľutovalo nad jeho bezradnosťou.

- Chcem, aby ste vy a tí vaši vagabundi prestali používať niektoré slová, - povie pani zástupkyňa.

- A ktoré akože?

- Pani zástupkyňa vytiahne z vrecka šatovej zástery ceruzku a účtenku z lekárne a požiada Žigmunda, aby nastavil chrbát. Oprie sa potom o jeho vypracované svalstvo a pomaly úhľadne na účtenku napíše pár slov. Keď podá papierik Žigmundovi, ten si prečíta: KOKOT, PIČA, JEBNÚŤ, SRAŤ, RIŤ ATĎ.

- No dobre, pani moja, - povie Žigmund so širokým úsmevom, navzdory povrchnému dojmu ho doma totiž vychovali dobre.

Neprejdú ani tri dni a o 6:15 sa na rovnakom mieste stretáva rovnaká trojica. Žigi s Bambim, Sopeľ s plným močovým mechúrom a pani zástupkyňa s emocionálnym pretlakom.

- Robíte si zo mňa srandu? – spýta sa pani zástupkyňa.

- Teraz?

- Stále!

- Stále nie.

- Tak prečo na seba pokrikujete ty kokôtik, jebuškalo mi to, do pičinky a serká ma to?

- Sme vám chceli... – Žigi hľadá tú správnu formuláciu, až na ňu príde: - Sme vám chceli vyjsť v ústrety.

- Akože s tým kokôtikom? – pani zástupkyňa cíti, že začína naplno rozumieť slovnému spojeniu reaktívna tachykardia.

- Viacej sa nedá.

- Dá! Dá sa! – povie pani zástupkyňa. – Mňa to obťažuje a ja to tak nenechám!

Pani zástupkyňa duševne rozorvaná vbehne do svojho príbytku, ani si nestačí všimnúť ľútostivý pohľad, ktorý si vymení Sopeľ so svojím pánom.

Prejdú ďalšie tri dni. Káva, Bambi, Sopeľ, montérky. Aj pani zástupkyňa. Sťažuje sa na to, že robotníci na susednom dvore pískajú v intonácii najhorších nadávok. Sťažuje sa, že používajú slovo tekvica, oblak, klinec a kaleráb vo význame vyššie uvedených vulgarizmov. Pani zástupkyni to nerobí dobre. Musí počúvať a lámať si hlavu, či slovom mydlo bolo myslené kokot alebo riť.

- Ja mám krstnú, viete, - povie pani zástupkyni Žigi. – Hovoril som jej o našom probléme. Jak sa my s chlapcami snažíme a vám nič neni dobré. Moja krstná je múdra, lieči bradavice, neplodnosť a múčnatku. A ona povedala, že nadávať treba, lebo tým odchádzajú z človeka jedy. Kto nenadáva, alebo tie jedy nemá a nemá čo odchádzať alebo ich má a ostávajú v ňom a potom to robí zlé veci. Napríklad sa furt sťažuje, bolí ho žlčník, dostane rakovinu a tak.

- S tým na mňa nechoďte, - povie pani zástupkyňa. – A nevyhrážajte sa mi rakovinou, na to vám neskočím, ja nie som včerajšia. Podám na vás sťažnosť na odbore výstavby, zakážu túto stavbu a máte po robote, aj po eurách.

Žigi pokrčí plecami. Zavolá Sopľa, vojdú do domu a pustia miešačku.

Pani zástupkyňa stojí vonku na ulici a premýšľa o svojom žlčníku. Zase sa začal ozývať.

- Kokôtik jeden, - povie sama sebe pokusne, ale nemá to ten náboj. Bohvie, ako to vlastne je.

Prejdú ďalšie tri dni. Je 16:45, chlapci sa motajú po dvore, zgúňajú, čo by zjedli, nechce sa im trepať do blízkeho tesca a zásoby od matiek z okresného mesta sa im už takmer minuli. Vtedy vrzne bránka a dovnútra vkráča pani zástupkyňa, na tanieri mramorová bábovka prikrytá servítkou.

Prišla povoliť nadávky a uznať porážku. Od Gottwalda sa síce nestalo, aby nezvíťazila, ak sa už dala na boj, ale čo by človek nespravil pre svoj žlčník. Niekedy je jednoducho zdravie prednejšie.

Ohodnoťte príspevok

Zlé body:27

Dobré body:602

Ak chcete dávať viac bodov, registrujte sa