Načo je dobré všetko zlé?

4.1.2010 | Daniel Baláž

Toto je archívny článok, ktorý sme publikovali 12. októbra 2009. Vraciame sa k nemu na odporúčanie Juraja Malíčka: Úplná zhoda, akurát by som to tak presne nepomenoval, mne jednoducho vadí, že oni sa nevedia normálne usmiať, len sa tak tupo škeria.

Nedávno sa ma jeden známy, inak jeden z mála, čo sa nehanbí otvorene sympatizovať so súčasnou koalíciou, opýtal, čo mi na jej vládnutí najviac prekáža. A ešte skôr, než som sa pustil do trpezlivého vymenúvania jednotlivých položiek, ma zahriakol, že to musí ísť i jednou vetou, dokonca, ak som skalopevne presvedčený o svojej pravde, tak aj jediným slovom. Lebo všetko esenciálne dobré i zlé vraj ide zhrnúť takto stručne.

Fíha, aká zaujímavá úloha, povedal som si, lebo ako fanúšika stručnosti ma naozaj zaujala. Známy sa v tomto skutočne nemýlil. Moja myseľ sa, po takto definovanom zadaní, naozaj očistila od všetkých káuz. Mená, mestá, zvieratá i veci prestali byť dôležité a pred vnútorným zrakom defilovali len tváre a ich výrazy a hlavne onen silný pocit čohosi, čo v spoločnosti bezpochyby napácha obrovské, len ťažko vyčísliteľné škody na ďalších generáciách dopredu. Nehovorím o tendroch, odvolávaniach ani zákonoch. Spoločným menovateľom a esenciálnym zlom je vibe. Zlý vibe. (Ospravedlňujem sa za to mrzké anglické slovko, no mám pocit, že sedí. Prípadne od susedov vypožičaná a možno i chytľavá blbá nálada. Každopádne vibrácie znejú príliš pekne, škoda ich.)

Hoci nepochybujúc o správnosti svojho tvrdenia, predsa len som s miernymi obavami predpokladal silný protiútok v zmysle dokáž priamu súvislosť morálnych, estetických, štátoprávnych, či nebodaj ekonomických škôd a večne zamračených tvárí, ktorých majitelia za normálny úsmev považujú už aj nejapný úškrn. Vedel som si predstaviť, že ho iba ak pobaví moja predstava novej zbrane hromadného ničenia nálady, chuti tvoriť, vlastne chuti na čokoľvek okrem rozbitia televízora po dvadsaťminútovom civení na nasratý či (novinárskymi idiotmi) ukrivdený ksicht. Permanentná zachmúrenosť ako slovenská verzia montypythonovského najzábavnejšieho vtipu na svete, známeho tiež ako killer joke? Podľa mňa áno, s jediným rozdielom: ten náš nezabíja hneď, ale otravne, plazivo. Modely správania, kde zlá grimasa je len špičkou ľadovca, často preberáme podvedome.

Na moje prekvapenie ostalo na druhej strane skoro polminútové ticho, prerušované v zárodku udusenými pokusmi patrične reagovať, protirečiť. Človek, ktorý bol schopný výdatne debatovať, dokonca argumentovať o inom pohľade, ten nezmieriteľný kritik všetkého o kúsok normálnejšieho, než je dnešná norma, napokon veľmi džentlmensky a posmutnene mykol plecami.

Od toho dňa nás spája smutný fakt, že tento národ si zaslúži čelného predstaviteľa, ktorého výraz tváre stelesňuje pojem nešťastie. Ako fanúšik optimizmu súčasne vyjadrujem presvedčenie, že všetko zlé je na niečo dobré, akurát zatiaľ nik nezistil načo.

Ohodnoťte príspevok

Zlé body:8

Dobré body:84

Ak chcete dávať viac bodov, registrujte sa