V pyžame

30.12.2009 | Eva Borušovičová

Toto je archívny článok, ktorý sme publikovali 7. septembra 2009. Vraciame sa k nemu na odporúčanie Juraja Malíčka: Často sa ocitám v Dariusovej pozícii, akurát neriadim kamión a nie vždy stretnem toho pravého človeka v pyžame. O to srdečnejšie spomínam na tých pár, čo som stretol, Eva je jedna z nich.

Sú tri hodiny. Noc. Tma. Štvrtok. Vonku sa v tejto okrajovej štvrti teraz potulujú len kocúri a jeden poľský kamión. Mapy sú mapy, navigácia je navigácia, ale sú ulice, ktoré sa nenachádzajú nikde, prekvapivo iba v realite. Jedna z nich sa tiež tvárila ústretovo a prejazdne, ale len do okamihu, kým sa do nej nenasúkal ten kamión aj s vlečkou. Vtedy nastal zázračný fyzikálny okamih, keď Poliak za volantom zistil, že sú miesta, do ktorých sa dá vojsť, ale vyjsť už ani za boha.

Kamión to však urputne skúša. Motor chvíľu zavýja, chvíľu odfukuje, potom zase zavýja. V okolitých rodinných domoch sa spáči prehadzujú na druhý bok a snívajú o tom, že hrdúsia členov miestneho zastupiteľstva, ktorí občanom sľubovali zázračný odklon dopravy niekam do paže.

Poliak položí ruky na volant a premýšľa o tom, že na toto sa vôbec nemal dať. Mal zostať v Gdaňsku, je to také pekné mesto, fučí tam od mora a majú tam širšie cesty. Tam by nesedel v potupne zašprajcnutom stroji ako idiot.

- No tak môj zlatý, daj si dolu okienko a rob, čo ti budem hovoriť, - toto sa ozve odniekadiaľ z tmy.

Môže mi prepínať v cudzom jazyku? zamyslí sa Poliak.

- Dolu okienko a potom dva a pol metra dopredu, - ozve sa zvonku pokyn.

Poliak stiahne okienko a vykloní sa von. Nikoho nevidí. Prepína mi, pomyslí si. Je to tu. Dobre mi Justyna doma hovorila, nechoď, Darius, do toho kamióna, jak odo mňa odídeš, kompletne ti prepne. Je to tu.

- Dva a pol metra dopredu, - ozve sa hlas. – Alebo aj tri. Uvidíme, keď tam budeme.

Kompletne prepnutý Darius rezignovane pohne kamión dopredu. Najskôr dva a pol metra a potom aj tri. Že čo sa stane.

Stane sa to, že sa v spätnom zrkadle objaví postava. Tak zvláštne neprirodzene sa belie v tmavosivej tme.

- Dóbre, mój zlatý, dóbre! A teraz plný ľavý a pomaly dozadu! – povie postava.

Darius sa vykloní:

- A vy kto?

- Najprv ťa dostanem z tejto onej a potom sa povyprávame, - povie postava. Prichádza bližšie a už Dárius rozoznáva zarastenú tvár, biele pruhované pyžamo, šľapky na bosých nohách aj malú baterku.

Dárius naňho hľadí ako na stelesnenú absurdnosť situácie a celkom ho to sparalyzuje, čo chlapíka v pyžame trochu naštartuje:

- No nekukaj na mňa jak rampa a rob, čo ti hovorím, ja tu nebudem stáť do rána. Plný ľavý a pomaly dozadu. A keď zamávam taktok baterkou, tak stop, jasné?

Dárius prikývne, čo iné mu zostáva. A robí, čo mu postava v pyžame rozkazuje. Točí volantom doľava a doprava, na pokyn zastavuje a posúva sa. O päť minút je zo šlamastiky vonku. Keď potom vystúpi z kabíny s vreckom krowiek, lebo nič príhodnejšie so sebou nemá, pyžamový muž len mávne rukou a kráča domov:

- Nechaj tak, já som tridsaťsedem rokov jazdil s autobusom a tento rok som odtiaľto dostal už sedem takých ťulpasov jako ty. Choď domov a vyspi sa, lebo jak budeš tak starý jako ja, už naspíš trt makový, všetky motory budeš počuť.

Darius nerozumie slovu ťulpas ani trt makový, ale podstatu pochopí. Dzenkuje bardzo, naštartuje, zabliká a ide domov. Možno aj navigáciu vyhodí z okna a napíše Justyne esemesku, že ju kocha a že mala vo všetkom pravdu.

Ľudia sa delia na tých, ktorí vnímajú pyžamo prísne interiérovo a horizontálne, a na tých, ktorým pyžamo nebráni vybehnúť von alebo kamkoľvek a riešiť život. Tí prví možno posúvajú tento svet dopredu na duchovnej úrovni, ale len tí druhí sa vedia postarať o to, aby sme sa na tej ceste vpred nepotkýňali o nejakú hmotu, ktorá tam nemá čo hľadať.

Súc tým prvým, ďakujem bohu za tých druhých. Vďaka vďaka vďaka. Aj vám, pán sused. Tie zavýjajúce kamióny pod oknami by ma inak dostali do hrobu.

Ohodnoťte príspevok

Zlé body:1

Dobré body:162

Ak chcete dávať viac bodov, registrujte sa