Zázrak, alebo len tak

V živote sa môže stať čokoľvek, a hlavne nič. Michel Houellebecq

4.1.2010 | Katarína Uhrová

Toto je archívny článok, ktorý sme publikovali 21. mája 2009. Vraciame sa k nemu na odporúčanie Juraja Malíčka: Áno, áno, áno, áno.

Sergej si sadol na múrik a vystrel uchodené nohy. Keďže Nasťa vbehla do nejakého butiku, aspoň päť minút sa za ňou nemusel hnať. Chvíľu myslel na Monu Lízu, čo bola na tom obraze oveľa menšia, než čakal, ale aj tú hneď vypustil. Kým sledoval žobráka oproti, dúfal, že Nasťa si tú Eiffelovku rozmyslí, on si v hoteli vyzuje prepotené botasky a konečne sa natiahne.

Pierre si odhrnul z čela vlasy a doprežúval stvrdnutú bagetu. Zaváhal, či ísť otravovať toho zničeného turistu oproti, ale nakoniec si povedal, že sa na jeho drobné môže vykašľať. Zatiaľ čo ostatní sa okolo premávali vo farebných tričkách, on sa zababušil do smradľavého kabáta a závidel tým deťom, čo sa hore hrali v otvorenom okne.

Anouk práve objímala svojho plyšového maca, keď Yves rozhodol, že on s ním má iné plány. Chcel ho poslať na nákup do obchodu pod ich domom, pri ktorom spával taký starý divný dedo. Lenže Anouk nemohla dopustiť, aby jej starší brat medveďa tak ľahko ukradol, preto ho celou svojou dvojročnou silou statočne bránila.

A potom to šlo veľmi rýchlo: Anouk skríkla, Pierre pozrel hore, Sergej prudko vyskočil.

Detaily boli určite celkom iné, ale niečo v tomto duchu sa minulý týždeň údajne fakt stalo v Paríži. Rečou agentúrnych faktov tam ruský turista zachránil malé dievčatko pri páde z piateho poschodia nejakého domu. Pán vtedy duchaprítomne zareagoval na bezdomovca, ktorý na padajúce dieťa upozornil krikom, aj to písali všelikade po internetoch.

Niekto povie, že zázrak a ide si po svojom, iný nechápe, prečo to riešiť a pýta výraznejšiu pointu, tretí odsekne, že nemá ďalej z čoho platiť hypotéku. Aj tak si však myslím, že človek by väčšinou rád vedel, čo sa stane, ak, prípadne, čo by bolo, keby, chce prelúskať logiku tých udalostí, ktoré sa mu vo filmoch zdajú vykonštruované, a v bežnom živote im len ťažko uverí.

Mňa napríklad najviac zaujíma, ako by celá vec pokračovala, keby si v onom kritickom momente turista napríklad mazal z kamery pokazené zábery, bezdomovec rátal drobáky a unudené decká sedeli pred telkou. Chcem zistiť, ako je to s tým bodom, v ktorom sa zúčastnené postavy a okolnosti stretnú. Zároveň ma deprimuje vedomie, že sa nikdy nedozviem o tých možnostiach, ktoré sa nakoniec nestali. Toto všetko nielen v osobnej rovine, ale aj všeobecne, pretože mi je ľúto tých príbehov, čo museli ostať neodohrané, lebo niečo.

A potom je tu ešte jedna vec. Myslím si, že keď už je človek lokalizovaný v určitom bode a čase, často býva natoľko zabratý do seba, niekoho iného, hypotéky, katastrofy, alebo čohokoľvek, že ostatných zainteresovaných so všetkými súvislosťami nevidí. Niekedy až tak extrémne, že ak by mu letelo niečo rovno ponad hlavu, vôbec by si to nemusel všimnúť. Presne týmto štýlom nám potom utekajú všelijaké veci: také, trebárs celkom osobné a interné, ale pokojne aj také, o ktorých by písali v novinách. Dobrovoľne prepásť všetky tie potenciálne zázraky – myslím, že až takú zodpovednosť si na tričko už písať nechcem.

Ohodnoťte príspevok

Zlé body:5

Dobré body:84

Ak chcete dávať viac bodov, registrujte sa