Čertovo kolo malo z pekla šťastie

V piatok povinne sledujeme STV 2

3.12.2009 | Miro Ulman

Politické oteplenie v druhej polovici 80. rokov prialo i hudbe. Na Slovensku sa začalo konať čoraz viac veľkých koncertov za účasti kapiel, ktoré predtým mohli – ak vôbec – vystupovať len v malých kluboch. Patrilo k nim i Čertovo kolo – jednodenný česko-slovenský hudobný festival, ktorého prvý ročník bol v Bratislave v hale na Pasienkoch 26. 10. 1987, druhý 16. 10. 1988 a plánovaný tretí sa už neuskutočnil, pretože doba priniesla významnejší festival – nežnú revolúciu.

Dokument z druhého koncertu režíroval Štefan Semjan, ktorý o pár rokov neskôr nakrútil film Na krásnom modrom Dunaji. Ten je i 15 rokov po premiére s 57 006 divákmi spolu s Bathory, Jánošíkom a Rapošovými Fontánami v desiatke najúspešnejších slovenských filmov v ére samostatnosti. Film s úplným názvom Bratislava: Čertovo kolo bol dokončený v roku 1989 a potom sa na 20 rokov stratil. Mal z pekla šťastie, že ho po rokoch objavili pracovníci Slovenského filmového ústavu (SFÚ) pri preberaní posledných materiálov z niekdajšieho Štúdia Koliba. A tak ho v piatok 4. 12. 2009 o 22:25 na STV 2 konečne budú mať možnosť vidieť tí, pre ktorých bol určený – diváci. Pred ním bude uvedený 8-minútový strihový film Bratislava – Čertovo kolo: 21 rokov po, v ktorom vystúpia Ladislav Snopko, Štefan Semjan, Mišo Kaščák a Miro Ulman.

Miro Ulman: Ako si sa dostal k práci na Čertovom kole?

Štefan Semjan: Jednoducho som sa pre ňu rozhodol. Muselo to byť poriadne rýchle rozhodnutie, pretože výtvarná výzdoba Pasienkov, kde sa mal koncert konať, už bola v plnom prúde. Šramka a myslím Knut už vešali maľby. Atmosféra v hale mi udrela do nosa. Vždy som bol rebel, rozhodnutie padlo okamžite. Išlo o hodiny. Nejako to klaplo v štúdiu Videofilm, nepamätám si už prečo, asi Gorbačov. Námet bol horúci a krátky, scenár som odovzdával spätne. A popoludní druhého dňa sme s Martinom Štrbom (neskôr dvorný kameraman Martina Šulíka a držiteľ Českého leva – pozn. MU) už točili. V štábe sme mali priateľov študentov z VŠMU a vyzbrojení sme boli talentom a chuťou.

MU: Kto robil výber piesní, ktoré boli použité vo filme?

ŠS: V zákulisí Pasienkov to bzučalo a vrelo. Predstavte si len tie kapely (napr. E, Garáž, už jsme doma, Bez ladu a skladu, Laura a její tygři, Půlnoc, Marián Varga, Jiří Stivín, Dunaj... – pozn. MU). Potácal som sa tam pomedzi a hľadal niekoho, kto by mi povedal, čo bude hrať a čo stojí za to snímať, pretože filmového materiálu sme mali málo, snáď tak každej kapele na pesničku. Dalo sa trebárs sústrediť na jednu-dve skupiny, ale ja som chcel mať film z Čertovho kola. Ilona Csáková, hrozne štíhla kočka, mi hovorí: „Snad Nemůžu bejt spokojenej.“ Tá skladba sa mi páčila už na ich LP. Pýtam sa jej, ako pieseň včas spoznám, musím ju mať zachytenú cakumpraskum celú, najlepšie aj s úvodom. „Já ti kývnu, když tě někde uvidím.“ – „Len na mňa nezabudni, prosím ťa, nemotám sa nikde inde, len pod pódiom!“

Samozrejme, koľkokrát sme kamery aj spustili – a zase rýchlo vypli, keď išlo o pomalé kúsky. Chcel som to mať čo najviac nadupané. Revoltovať proti dobe bolo ako soliť.

MU: Aký bol ďalší osud filmu?

ŠS: V týždňoch po koncerte som presviedčal Videofilm, aby mi dali ďalší materiál. Usúdil som, že pesničky z Čertovho kola mi nestačia. Dianie v hale si pýtalo reflexiu zvonku, z mesta, Bratislavy, Mesta mieru. Vydupal som pár škatúľ preležaného čiernobieleho materiálu a vysokozdvižnú plošinu. Štrba urobil expozičné skúšky materiálu, aby vedel, koľko znesie, a vybrali sme sa točiť. Doma som práve vyhadzoval nejaké staré zrkadlá, moja úbohá skvelá manželka nám požičala kožuch. Bola to myslím nutria, potreboval som tanečníčku a v meste bola zima a ja som chcel, aby kabát prirodzene padal, ak mi rozumiete, aby sa pri tanci hýbal spolu s tým dievčaťom. To bolo odkiaľsi zo Sľuku. Tak nejako to bolo.

Tiež sme jazdili za tmy hore-dole popri električkách medzi Lafranconi a Karlovou Vsou a pálili do nich reflektormi, aby to staré ORWO exponovalo nejakých pracujúcich, trmácajúcich sa v tých električkách po večeroch z práce. Žmúrili na nás pokorne do firemnej volgy a nechápali. Taká bola doba.

Ostatne, dodnes tadiaľ tak cestujú, úplne rovnako, akurát možno mladým je o kúsok hlúpo veselšie.

Film sme potom dlho strihali všelijako po nociach a popritom sa opíjali. Nepamätám sa už presne. Hotový film na schvaľovačke šéfstvo prijalo vlažne. Ktosi sa ma spýtal, kedy ho mienim dokončiť. V zákulisí mi mladšie osadenstvo podávalo ruky.

Film odmietli uviesť. Čas bežal a doba krásne zrela. Na jeseň sme sa zariadili po svojom, kazetu si tajne požičali a urobili si vlastnú premiéru pre štáb a pozvaných priateľov. V kaplnke VŠMU bol nátresk. Písal sa 13. október 1989 a bol práve piatok. Boli to poslední ľudia, čo film videli. O mesiac prišla revolúcia, boľševici na chvíľu padli a film sa stratil. Všetko sa našlo až po 20 rokoch.

Stále tá istá stará pesnička. Tak to už býva s pesničkami.

Ohodnoťte príspevok

Zlé body:1

Dobré body:23

Ak chcete dávať viac bodov, registrujte sa