Najlepšia investícia je do umenia

20.11.2009 | Peter Pišťanek

Raz som si v akomsi pominutí zmyslov predstavil sám seba ako zberateľa umenia. Neviem prečo, jedného dňa som vstal a povedal som si, že teraz niečo kúpim, zavesím si to na stenu, budem sa v tom kochať a o pár rokov, keď ma to omrzí, predám to so ziskom. „Najlepšia investícia je do umenia,“ počul som svoj vnútorný hlas, ktorý to asi niekde počul alebo to spolu so mnou kdesi čítal.

Cítil som sa preukrutne dôležito, keď som jedného dňa vošiel do galérie a antikvariátu Ztichlá klika v pražskom Starom Meste so žiadosťou, že by som rád kúpil nejaké grafiky.

„Aký štýl vás zaujíma?“ spýtal sa majiteľ ochotne a zaviedol ma k stene s obrazmi, ktorú dopĺňali dve veľké mapy na listovanie plné grafík.

„Všeličo,“ povedal som. „Brusel, medzivojnová moderna, Lada, Boudník...“

„Mám tu niečo, čo vás iste zaujme,“ povedal majiteľ. „No, ono je to skôr predvojnová moderna, myslím tým prvú svetovú, ale s medzivojnovou to súvisí.“

Pohotovo nalistoval v mape.

„Aha,“ povedal a ukázal mi. „Rané linoryty Josefa Čapka. Tieto vyšli ako príloha časopisu Volné směry.“

Záľubne sme si prezerali zažltnuté listy.

„Také čosi nikdy nestratí hodnotu,“ zamrmlal.

Ožil som. Grafiky sa mi páčili.

„Chcete povedať,“ spýtal som sa, „že je to aj dobrá investícia?“

„Mimoriadne dobrá!“ súhlasil antikvariátnik.

Nebudem to zbytočne naťahovať. Kúpil som tam päť Čapkov, jedného Lhotáka, jedného Gudernu a troch Boudníkov. Všetko originálne grafiky, každú za niekoľko tisíc českých korún.

Odniesol som si ich domov. Na stene u mňa nikdy neviseli, bál som sa, že im ublíži slnečné svetlo. Držal som ich v mape na grafiky a občas som sa nimi kochal – ako v tej šialenej Zweigovej poviedke Neviditeľná zbierka. Lenže tá moja bola viditeľná.

Prešlo čosi vyše desať rokov a v mojom živote sa všeličo zaujímavé prihodilo a poposúvalo. Jedným z dôsledkov bolo, že som stratil zmysel pre budovanie zbierok. Skrátka, prešla ma taká tá zberateľská vášeň, ktorá vie človeku život nielen spríjemniť, ale občas aj pekelne skomplikovať nesplniteľnými túžbami. Jedného dňa to nutkanie bolo preč.

A teraz, reku, čo so zbierkou grafík? Ako zberateľské predmety pre mňa tie obrázky stratili zmysel, tak som sa upriamil na ich hodnotu ako investície. Napísal som maily hádam do všetkých pražských antikvariátov a galérií, od ktorých som očakával záujem o českú grafiku. Predpokladal som automaticky, že za ne môžem dostať zhruba to, čo som do toho investoval, navýšené o mieru inflácie českej koruny, plus nejaký ten zisk. Tak, ako mi hovoril pán v antikvariáte, kde som ich kupoval. Mimochodom, aj tomu som volal, ale bol tam už ktosi iný a povedal mi, že nemajú záujem.

Môžem povedať, že mi odpísali takmer všetci oslovení, ale ich reakcie boli prekvapujúco zdržanlivé. Nedalo sa veru povedať, že by sa pražskí obchodníci s umením o moju skvelú zbierku nejako bili. Nakoniec sa mi ozvali z jedného antikvariátu v Starom Meste, že teda nech to donesiem a dohodneme sa.

Keď som otvoril obrovskú mapu s grafikami, ktorú som vliekol až z Bratislavy, trojčlenné osadenstvo antikvariátu sa zhromaždilo okolo pána vedúceho. Ten listoval v mojej zbierke so starostlivo nacvičeným výrazom nezáujmu, ba až takmer hnusu. Aj jeho mladší kolegovia sa pokúšali na tvárach vylúdiť podobné nezúčastnene skeptické grimasy, ale bolo vidieť, že sa ešte len učia.

„Hm, Čapek a Voľné směry,“ zamrmlal vedúci. „No, toho je teraz všade plno.“

Alebo: „Guderna. Nejaký ufúľaný.“

Alebo: „Lhoták, príloha Lyry Pragensis. Náklad bol tuším dvestopäťdesiat tisíc...?“

„Tristotisíc...,“ pohotovo ho opravila slečna kolegyňa.

Medzitým som sa obzeral dookola. Na stene som zbadal visieť prvorepublikovú učebnú pomôcku: veľký rolovací farbotlačový obraz tehelne. Realistický, ale pritom z neho bola ako na dlani zreteľná celá schéma výrobného cyklu: od hliniska, kde korčekové bagre dolovali sivú horninu, až po nákladné autá odvážajúce zo závodu hotové tehly – a medzi tým dymiace komíny a výrobné linky odhaľujúce v reze desiatky drobných nakreslených postavičiek tehliarov. To by bol dobrý dar k otcovým narodeninám, pomyslel som si. Môj otec-dôchodca celý život robil technológa v jednej takej tehelni a vždy na tie časy dojato spomínal.

„Prepáčte,“ prerušil som ich morfondírovanie. „Za koľko je tamtá farbotlač?“

Zdvihli oči smerom, kam som ukazoval.

„Tá tehelňa?“ povedal vedúci. „Tú máme za štyritisíc.“

Fajn, povedal som si. Predám grafiky a za zlomok peňazí, ktoré utŕžim, kúpim pre otca obraz tehelne.

„Tak ako?“ spýtal som sa, keď už nad mojimi grafikami hĺbali dostatočne dlho.

Vedúci si zložil okuliare a odkašľal si.

„Nuž, časy sú zlé...“ začal.

„To hej,“ prikývol som.

„Tých Čapkov a Boudníkov by sme teda zobrali,“ povedal a prstom štítivo odsunul zvyšok grafík nabok. „Trh je nimi síce zahltený, no ale keď ste sem už merali tú cestu...“

V ušiach mi mierne zašumel adrenalín, ako vždy, keď sa ma začínalo zmocňovať neblahé tušenie.

„Koľko vlastne za to chcete?“ spýtal sa ma vedúci.

„Za Čapkov som dal po tritisíc korún,“ zauvažoval som nahlas, „za Boudníkov po päť. To bolo v deväťdesiatom treťom, počítajme s nejakou infláciou, prerobiť by som na tom tiež nechcel, tak povedzme dokopy za päťdesiattisíc?“

Vedúci sa rozosmial suchým fajčiarskym kašľom a vzápätí mu zakontroval bľačavý smiech mladíka na rebríku, rovnajúceho knihy, i koketno-híkavý smiech jeho kolegyne. Smiech rozvibroval zatuchnutý vzduch.

„Čapek sa predáva veľmi zle,“ povedal vedúci, keď si odkašľal. „A Boudník detto. Ak chcete, dám vám pätnásťtisíc za všetko.“

„No, povedzme dvadsaťtisíc...“ dodal rýchlo, keď videl gesto, ktorým som siahol po grafikách.

To gesto však už nebolo v jeho silách zastaviť. Vzal som grafiky do rúk, chvíľu som si ich zamyslene prezeral a potom som sa zahľadel na stenu s farbotlačou tehelne.

„Chápem,“ povedal som tichým hlasom. „Čapek ani Boudník sa nepredávajú, ale tehelne sú stále v kurze.“

A ako som tak stál uprostred miestnosti, oboma rukami som pomaly rozšklbol zložené grafiky napoly. Starý ručný papier povolil až prekvapivo ľahko. Rozšklbnuté polovice som preložil naskrz cez seba a rozšklbol som ich ešte raz. A ešte raz, až mi od námahy zbeleli hánky.

V antikvariáte nastalo zhrozené ticho. Po chodníku za oknom nehlučne prešiel chodec. Zahľadel som sa na slečnu. Pozerala na mňa s doguľata rozšírenými očami ako zhypnotizovaná sliepka.

„Máte tu nejaký kôš na odpadky, prosím vás?“ spýtal som sa pokojne svojím rozhlasovo-zamatovým hlasom.

Slečna bola taká konšternovaná, že jej chvíľu trvalo, kým sa spamätala. Roztrasenými rukami siahla po koši a položila ho predo mňa. Pre istotu som každý útržok skôr, ako som ho hodil do koša, ešte samostatne roztrhol na dva menšie.

„Tak,“ povedal som. „To by sme mali.“

Zdvihol som zrak od koša. Osadenstvo antikvariátu na mňa stále pozeralo s hrôzou v očiach.

„Ďakujem za informáciu,“ povedal som a obrátil sa na odchod. „A želám pekný zvyšok dňa.“

Vo dverách som sa však zastavil.

„Ach, tá tehelňa...“

Vrátil som sa k pultu.

„Koľko ste vraveli, že stojí?“

„Štyritisíc,“ povedala slečna vyľakane.

Vybral som z peňaženky zopár bankoviek a pokrkvané som ich hodil na pult.

„Zabaľte mi ju, prosím.“

Kráčal som úzkymi uličkami Starého Mesta, slnko svietilo, chodci sa usmievali, jar voňala, farbotlač tehelne som mal pod pazuchou, zrolovanú a zabalenú v hodvábnom papieri, a ja som necítil nič, len opájajúcu voľnosť a slobodu. Ako keď sa konečne zbavíte ťarchy, ktorá vám leží na prsiach a vyciciava vás z energie i radosti. Ako keď zistíte, že vám na ničom nezáleží a to vás robí nekonečne slobodným.

Ohodnoťte príspevok

Zlé body:12

Dobré body:136

Ak chcete dávať viac bodov, registrujte sa